videní: 1.0K
Len čo sa rieka Casiquiare vymaní z Orinoca, meandruje dažďovým lesom na juhozápad. Vďaka mnohým prítokom mohutnie, nasleduje séria hrozivých kaskád a na sútoku s Rio Negro je už Casuquiare 450 metrov široká. V mnohých častiach sveta by to bol úctyhodný veľtok, ale v južnej Amerike je vedľa mnohých obrovských riek celkom zanedbateľný. Pokračujeme druhou časťou článku o Casiquiarskom prírodnom prielive.
Prvými Európanmi, ktorí podali správy o nezvyčajnom „prieplave“ spájajúcom dve veľké rieky, boli misionári a conqiustadori. Predierali sa džungľou, aby pre Španielsko získali pôdu a zlato – a pre Boha i duše Indiánov. Prví prieskumníci sa pokúšali v nížine na východ od Casiquiare nájsť bájne jazero Parima, na ktorého brehu malo podľa povestí ležať mesto Manoa, sídlo Zlatého Inka čiže el dorada.
Keď v roku 1641 misionár Padre Acuňa prvý raz tvrdil, že Orinoco na severe je prepojené vodnou cestou s Rio Negro na juhu, nikto mu neveril. O sto rokov neskôr vydal jezuitský kňaz José Gumilla svoj cestovný denník pod názvom Orinoco ilustrované. Kniha obsahovala mapu rozsiahleho a nepreniknuteľného pohoria, ktoré sa podľa Gumillu malo rozprestierať medzi povodím Orinoca a Amazonky. Roku 1744 doplávali portugalskí otrokári s iným jezuitom z Orinoca kanálom až do Rio Negro a on o tom podal správu Francúzskej akadémii vied. Otec Gumilla však i naďalej odmietal existenciu prielivu pripustiť a publikoval hnevlivú polemiku – Orinoco ilustrované a obhájené. V nasledujúcich 20 rokoch sa do oblasti vydalo veľa expedícií, ale nezvratné dôkazy o existencii Casiquairského prielivu priniesol až Alexander von Humboldt, ktorého Charles Darwin označil za „najväčšieho cestujúceho vedca, aký kedy žil“.
Humboldt so svojím priateľom botanikom Aimé Bonplandom robil v rokoch 1799 až 1804 v Južnej Amerike botanický, zoologický a geologický výskum. Indiáni s nimi plávali z Rio Negro proti prúdu Casuquiare vo veľkom kanoe z vydlabaného kmeňa. Humboldt neskôr opísal desať dní plavby k Orinocu ako najhoršiu etapu celej výpravy.
Orinoco a Casiquiare sú „biele“ rieky s množstvom hmyzu. Oproti tomu „čierne rieky majú tmavú priezračnú vodu, pretože sú kyslé a relatívne bez života. Humboldtova expedícia plávala z tmavého a kyslého Rio Negro po belších vodách Casiquiare, takže množstvo hmyzu sa cestou na sever zväčšovalo. Európski cestovatelia sa balili do diek a natierali sa páchnucim krokodílím tukom, ale bodavému hmyzu sa aj tak neubránili. Po príšerných desiatich dňoch potom kanoe konečne doplávalo do Orinoca. Humboldt dokázal, že žiadne pohorie v ceste nestojí.
