videní: 1.8K
Na prvý pohľad je to len jedna bezvýznamná veta starozákonnej knihy Genesis: „Chodil Enoch stále s Bohom a nebol viac videný, pretože vzal si ho Boh.“ Pokiaľ ste realistického založenia, môžete si ju vyložiť úplne jednoducho: pán Enoch bol pobožný muž a nakoniec umrel. Nič divné. Alebo..?
Biblia je ohľadom Enocha rovnako stručná ako ohľadne mnohých ďalších biblických praotcov. Proste len žili, splodili potomkov a pobrali sa na pravdu Božiu, aby rod nevymrel. Následne už tu k Enochovmu životnému príbehu nájdeme len dva údaje: že vo veku 65 rokov splodil Matuzalema a že s Bohom chodil ešte v dobe, keď mal 365 rokov. Čo je určite dôkaz, že náš pán Enoch bol v dobrej kondícii – a zrejme to mal v génoch, pretože jeho syn Matuzalem ho v tomto smere prekonal takmer trojnásobne (dožil sa 969 rokov), takže sa neskôr stal synonymom pre dlhovekosť. Ale keďže aj pri ostatných blízkych praotcov sa z nejakého dôvodu uvádza pozoruhodný vek, stále nemusíme podozrievať autora knihy Genesis (nech už ním bol ktokoľvek), že pred nami niečo skrýva.
V skutočnosti ale tých pár nenápadných viet naráža na obrovské tajomstvo. O Enochovi sa totiť omnoho podrobnejšie rozpisuje iný príbeh – známy väčšinou len odborníkom ako Enochova kniha. Do Biblie ho jej redaktori nezaradili, napriek tomu je možno prinajmenšom taký starý ako iné príbehy Starého zákona. Týka sa rovnakých udalostí a o jeho čitateľskej atraktivite sa dá len sotva pochybovať. Je to totiž príbeh o príchode mocných bytostí odinakadiaľ a o kontaktoch medzi nimi a jednoduchými nomádmi kdesi na území Palestíny.
Napriek tomu (alebo možno skôr práve preto) bol Enochov príbeh v podstate z Biblie vypustený a odsúdený k zabudnutiu. Z duchovného sveta západnej cirkvi takmer bez stopy zmizol niekedy po 6. storočí nášho letopočtu. Do dnešných dôb prežil vďaka neuveriteľnej púti naprieč východným kresťanským spoločenstvom, ktoré žilo mimo dosah svätých otcov v Ríme.
