videní: 1.4K
Na konci druhej svetovej vojny prechádzala politická situácia v Európe veľkou premenou. Británia a Amerika boli spojencami Sovietskeho zväzu proti mocnostiam Osy a verejnosť cítila k Rusom značnú náklonnosť. Na jaltskej konferencii sa Stalin, Roosevelt a Churchill dohodli na „sférach vplyvu“ svojim krajín v závere vojny.
Podľa podmienok tejto zmluvy spadala východná Európa do sovietskej sféry vplyvu. Dospeli k dohode o figovom liste demokracie, ale Churchill so Stalinom – miera Rooseveltobho podielu je doposiaľ veľmi diskutabilná – vedeli, že to v praxi znamená prinajmenšom pripojenie východnej Európy k Sovietskemu zväzu. Stalin si robil zálusk taktiež na Grécko, Fínsko, Rakúsko a dokonca Talianskom, avšak tieto krajiny Sovietom konkrétne neboli „pridelené“.
Ešte v priebehu posledných piatich mesiacov vojny v Európe padali strategické rozhodnutia, ktoré Sovietom dobývanie východnej Európy vcelku uľahčili. Naďalej trvá polemika o tom, či tieto vojenské voľby znamenali uznanie reality, naivnú dôveru v dobré úmysly a úprimnosť Sovietov, výsledok zaslepenia nacistickej propagandy s cieľom vzbudiť domnienky, že nemecké zdroje sú väčšie než v skutočnosti, alebo vedomú zradu.
Zo všetkých spojeneckých síl mali najbližšie k Berlínu jednotky pod velením generála Montgomeryho a ten sa nemohol dočkať, ako hlavné mesto dobyje skôr než Sovieti. Po vojenskej stránke to mohol dosiahnuť hravo, pretože v tej fáze Berlín oplýval len slabou obranou, pretože nemecké vojská bojovali prevažne na iných vojnových frontoch. Eisenhower mu však prikázal, že nesmie a že má svoje vojsko poslať na juh Nemecka. Západní Spojenci tým prišli o príležitosť dobyť Berlín a väčšinu východnej Európy. Kvôli tomu sa následne daného územia zmocnili Rusi.
Uvádzali sa rôzne dôvody a teórie, prečo Eisenhower tento rozkaz vydal. Sám Eisenhower a taktiež generál Omar Bradley zastávali stanovisko, že západní Spojenci boli presvedčení, že Berlín je viac-menej vyľudnený a jeho dobytie by malo čisto symbolický význam, a nie politický a vojenský.
20
