videní: 2.5K
Je náš strach z veľkých bielych žralokov oprávnený? Veľké biele žraloky sú bez pochýb vládcovia hlbín oceánov. Právom ich vnímame ako predátorov, pred ktorými by sme sa aj my mali mať pri pobyte vo vode na pozore. Je ale hystéria, ktorá okolo nich zásluhou hollywoodskeho trháku Steva Spielberga vznikla, skutočne oprávnená? Tradičná programová schéma Veľké biele Vianoce (Great White Christmas) na Discovery Channel ukazuje, ako tieto žraloky prežívajú a čo je motiváciou k ich činom. To korešponduje aj s počtom ľudských obetí tohto druhu, ktorý na prvý pohľad nie je tak drastický, ako by sa mohlo zdať. Napriek tomu si myslíme, že pohľad do minulosti o tom, ako sa naše povedomie o žraločích útokoch utváralo, nikomu neuškodí, ba naopak prispeje k zdravej dávke opatrnosti. V našich mysliach i konania.
Charles Vansant (1916)
V lete roku 1916 začalo Američanov priťahovať plávanie a potápanie v oceáne. Extrémne horúčavy a epidémie obrny v tom istom roku navyše vyhnali značnú časť obyvateľstva New Jersey do neďalekých prímorských rezortov. Jedným z nich bol aj dvadsaťpäťročný finančný maklér Charles Vansant, ktorý v pobrežných vodách nájde svoju smrť a zároveň sa zapíše do histórie ako prvá ľudská obeť žraločieho ataku. Dovolenka s rodinou pri príležitosti Dňa vďakyvzdania sa tak premenila na horor, ktorý o niekoľko desiatok rokov neskôr umožní vznik najslávnejšieho popkultúrneho diela v ktorom sa vyskytujú žraloky – knihe a podľa nej natočeného filmu Čeľuste (Jaws). Prizerajúcim rekreantom sa tak do pamäti zapísal hrôzostrašný výjav, keď miestny plavčík vytiahol na pláž krvácajúce telo, ktorému úplne chýbala jedna noha a z druhej zostával len zanedbateľný kus. Aj napriek snahe privolaných lekárov Charles Vansant do dvoch hodín zomrel vo svojej hotelovej izbe.
Než si americká odborná verejnosť pripustila, akej hrozbe čelia, museli zomrieť ďalší traja ľudia, vrátane desaťročného chlapca Lestera Stillwell. Stalo sa to tak počas nasledujúcich pätnástich dní. Do tej doby zoológovia a ichtyologovia odmietali podozrenie, že za útokmi stoja žraloky, ako neopodstatnené s tým, že žraloky sú predsa len prerastené ryby. Pravdepodobnosť, že napadnú človeka sa javila ako výplod chorej mysle. Po sérii útokov sa však pohľad na žraloky značne premenil – a od tej doby sú považované za ohrozujúce krvilačné monštrá. Udalosti v New Jersey z roku 1916 otriasli americkou spoločnosťou, čo přiživil vládnymi opatreniami aj prezident Woodrow Wilson. Onedlho po útokoch bola však z vody vytiahnutá zdochlina veľkého žraloka bieleho. V jeho žalúdku sa našli pozostatky ľudských rebier a stavcov. Tento samotár bol potom označený za strojcu všetkého teroru, ktorý pobrežie New Jersey postihol.
Joseph Troy Jr. (1936)
Šestnásťročný Joseph Troy Jr. bol vôbec prvou obeťou veľkého bieleho žraloka v štáte Massachussets. A treba podotknúť, že do pomerne nedávnej doby vôbec jedinou. Chlapec z Dorcesteru, ktorý trávil prázdniny na obľúbenej Hollywood Beach, práve plával naproti výletnej lode Black Cat. Dostal sa tak mimo mantinely vyhradené pre bezpečné vodné radovánky. V tejto vzdialenosti ho napadol morský predátor, ktorý sa mu zahryzol do nohy. Vďaka pohotovej reakcii jeho otca a kapitána neďalekej lode sa ho zo žraločích pazúrov podarilo celkom rýchlo oslobodiť a na palube Black Cat mu nohu amputovať. Rana síce bola hlboká, avšak nie natoľko, aby došlo k pretrhnutiu stehennej tepny. chlapec napriek tomu zomrel na masívne krvácanie, lekári sa však zhodujú, že keby mala vtedy medicína k dispozícii dnes využívané moderné postupy, Joseph Troy by pravdepodobne prežil.
Napriek tomu môžeme v Massachussets v posledných rokoch sledovať silnejúce opatrenia namierené proti veľkým bielym žralokom. Zvyšuje sa tiež počet nahlásených pozorovaní tohto živočíšneho druhu v pobrežných vodách. Vysvetlenie je naporúdzi – do tejto oblasti sa navrátila populácia tuleňov, ktoré predstavujú vitálnu súčasť žraločieho jedálnička. Zásadné odporúčanie teda znie – pre pobyt vo vode si vyberajte len tie oblasti, ktoré nie sú zároveň útočiskom veľkých morských cicavcov!
Barry Wilson (1952)
Príbeh skonu mladistvého tubistu Barryho Wilsona sa nesie v duchu rozčarovania, ale aj neskutočnej odvahy. Do značnej miery totiž zničil mýtus Kalifornie ako raja bezstarostnosti, slniečka a pohody. Prvý smrteľný incident so žralokmi sa odohral neďaleko od pláže, keď veľký biely žralok zaútočil na Wilsona z hlbín. Priebeh svedkovia opísali nasledovne – mládenec sebou začal znenazdajky pohadzovať zo strany na stranu, žralok ho následne vyhodil do vzduchu a stiahol pod hladinu v kaluži krvi, ktorá medzitým sfarbila okolitú vodu do červena. Wilson sa onedlho potom znovu objavil nad hladinou jačiac z plných pľúc o pomoc. Osadenstvo pláže zostalo stáť v nemom šoku, než sa lokálny tím vodného póla vydal do vody napadnutému pomôcť. Žraloka sa im úspešne podarilo zahnať, stisk svojej obete uvoľnil, napriek tomu svalnatým športovcom trvalo celých 30 minút, než sa dostali späť na pevninu.
A počas tejto doby okolo nich útočník stále korzoval! Ich snaha bohužiaľ prišla navnivoč, muzikantovi už v tej chvíli chýbali podstatné časti oboch spodných končatín, trupu i zadku. Niekoľko chvíľ potom, čo ho úspešne vytiahli z vody, na následky rozsiahlych zranení zomrel. Kalifornia odvtedy už nikdy nebola rovnaká.
Robert Lyell Pamperin (1959)
Robert Pamperin zmizol pred 60 rokmi v oáze scuba potápania kalifornskej La Jolla. Spoločne so svojím kamarátom Geraldom Lehrer boli vášnivými priaznivci tohto športu, čo sa jednému z nich stalo smrteľným a druhému privodilo doživotnú traumu. Lehrer tak určite nikdy nezabudne na okamih, kedy sa vedľa neho kamarát vynoril bez potápačské masky zbesilo volajúci o pomoc. Keď sa Lehrer ponoril, aby pomohol Pamperinovi, zbadal, ako je od pása nadol zakliesnený v ústach gigantického veľkého bieleho žraloka, ktorý sa ho buď snaží celého zožrať alebo ho naopak vypľuť.
Neexistovalo však veľa pochybností – Robert Pamperin už v tej chvíli nebol medzi živými. akékoľvek snahy predátora odohnať však prišli navnivoč, preto sa Lehrer urýchlene vydal na pobrežie zalarmovať lokálnu pobrežnú stráž. Aj cez to, že sa pátrania zúčastnili desiatky profesionálnych potápačov, neboli ani po šesťdesiatich rokoch objavené žiadne pozostatky Pamperinovho tela. Napriek mnohým teóriám, že nešlo o žraločí útok, je smrť potápača naďalej tak oficiálne vedená. Dôvodom je absencia motívu a úprimné zdesenie jeho spoločníka.
Omar Conger (1984)
Smrť Roberta Pamperina však bola dôležitá z jedného ďalšieho dôvodu. Pomohla totiž podporiť menšinový názor, ktorého zástancami boli už v tej dobe mnohí ichtyológovia, ale stále sa k nemu neodvažovali otvorene prihlásiť. A to síce, že veľké biele žraloky primárne na človeka nechcú útočiť. Ak si uvedomíme, že klasickou potravou morských predátorov sú tulene, a súbežne si predstavíme, ako vyzerá tradičný potápačský neoprén, zistíme, že pravda leží možno úplne niekde inde, než si fanúšikovia hororových hollywoodskych filmov v tej dobe mysleli. Smrť potápača Omara Congera v roku 1984 tento názor ďalej podporila – žralok potápača v čiernej súprave napadol, dvakrát sa doňho zahryzol, a potom sa zdanlivo chystal zaútočiť na jeho potápačského partnera Jimmyho Rehma. Keď k nemu ale doplával, tak len vypľul zohyzdené telo a zmizol. Rehm sa síce Congera pokúšal oživovať na drevenom rafte, nebolo to však nič platné. Potápač bol už v ten moment po smrti.
Michelle von Emster (1994)
Na prípade Michelle von Emster je zaujímavé, že hoci je oficiálne pripisovaný veľkému bielemu žralokovi, existuje dosť nepriamych dôkazov a indícií naznačujúcich, že skutočnosť je možno komplikovanejšia. Zdeformované telo dvadsaťpäťročnej ženy z Kalifornie vyplavilo more a koroner pomerne skoro, vzhľadom na povahu zranenia, určil za príčinu úmrtia smrteľné napadnutia žralokom. Telo bolo vyzlečené do naha, chýbala pravá noha, ktorá bola odtrhnutá od stehna. Pri obhliadke sa prišlo na početné zlomeniny v oblasti krku a rebier a v tráviacom trakte obete došlo k nálezu významného množstvo piesku.
Všetko začalo byť čoskoro spochybňované. Prečo bola Michelle vo vode nahá v noci, kedy teplota mora nie je práve najvyššia? Ako je možné, že sa aj napriek pretrhnutiu stehennej tepny bola obeť schopná nadýchnuť tak zhlboka, aby prehltla toľko častíc piesku? Ďalej sa objavilo upozornenie, že veľké biele žraloky útočia “čisto”. Keď odhryzne ľudskú končatinu, sú tieto zranenia v podstate rezy s chirurgickou presnosťou, a tak tomu v tomto prípade rozhodne nebolo. Začala kolovať séria teórií siahajúcich od nehody, cez samovraždu, až po vraždu. Tú mal mať na svedomí jeden z podozrivej trojice bývalých milencov – v láske ohrdnutý kolega z práce – či stalker, na ktorého Michelle už skôr upozornila svojich nadriadených. Z oficiálneho hľadiska zostal prípad uzavretý, a aj napriek nesúhlasu mnohých odborníkov na žraloky je dievča naďalej považované za jednu z ich najslávnejších obetí.
Randy Fry (2004)
Päťdesiatročný Randall Fry zasvätil podstatnú časť svojho života podmorskej faune. ako prezident Aliancie rekreačných rybárov v regióne San Luis Obispo bojoval za ukončenie sporu, ktorý dlhé roky sužoval skupiny komerčných a rekreačných rybárov. Podľa priateľov bol oceán jeho život a neraz sa nechal na verejnosti počuť, že má z veľkých bielych žralokov rešpekt, ba dokonca si myslí, že jeden z nich sa v budúcnosti stane príčinou jeho smrti. V roku 2004 sa jeho predtucha naplnila, keď ho práve veľký biely žralok napadol počas potápania. Podľa parťáka Ericha Zimmerman všetko prebehlo tak rýchlo, že nemal ani čas zareagovať, a než si uvedomil, čo sa práve deje, bolo po všetkom. Žralok sa prirútil, zaútočil na Frya, stiahol ho pod hladinu, a zrazu bolo všade len veľa krvi. Žraloka ani Frya už nikto nikdy nevidel nažive. Aj tak môže útok vládcu oceánov prebiehať.
Zdroj: Discovery | topdesat
