videní: 3.1K
Zbabelci sa nikdy k vine nepriznajú. Výnimkou neboli ani súdy s nacistami. Na Norimberskom procese v roku 1946 sa iba jeden jediný z najvyšších fašistických pohlavárov priznal k vine. Na ďalšom procese s esesákmi ani jeden.
Zákon slušnosti hovorí, že ten, kto urobil chybu by sa mal ospravedlniť. Čistá teória. Prax hovorí niečo iné: Čím väčší hriešnik, tým ťažšie sa k vine priznáva. Aj takéto boli súdy s nacistami, zbabelci sa jednoducho nikdy k vine nepriznajú.
Po skončení druhej svetovej vojny sa najväčší hriešnici – teda tí hriešnici, ktorí záver vojny prežili – postavili pred súd. Boli obvinení z toho, že napriek zákazu Versaillskej mierovej zmluvy začali zbrojiť, že si nezákonne prisvojili územia iných štátov, že iné štáty okupovali, že zriadili koncentráky, že Židov a príslušníkov iných rás prenasledovali, že rozpútali druhú svetovú vojnu, že zákerne prepadli niekoľko krajín, že vraždili obyvateľstvo v podrobených krajinách.
Obvinení boli – a teraz si radšej sadnite – pobúrení. Vraj práve oni mali spáchať menované zločiny? Absurdné. Veď chceli iba dobro svojho národa. Zaradom odmietali jednotlivé obvinenia. Ťažko konštatovať, ktorý z nich rezolútnejšie. Minister zahraničia Ribentrop vyhlásil: Obvinení sú nepraví ľudia.“ Veľkoadmirál Karl Dönitz, po tom, ako Hitler spáchal samovraždu, sa stal jeho nástupcom, nevychádzal z údivu: „Ani jedno z uvedených sa na mňa ani v najmenšom nevzťahuje. Ide o typický americký humor.“ Julius Streicher, patologický rasista, hlavný židobijec, sa nezaprel ani na lavici obžalovaných: „Tento proces je triumfom svetového židovstva.“
Podľa zásady „čím väčší zloduch, tým väčší krik“, sa správal druhý muž ríše menom Hermann Göring, ktorého Gisevius v rozsiahlom životopise o Hitlerovi nenazýva inak ako arcilotor: „Víťaz je vždy sudcom, porazený obžalovaným.“
Keď obvineným po mnohých písomných dokladoch a vypočutí svedkov premietli film z koncentračného tábora, viacerí boli šokovaní, niektorí sa dokonca rozplakali. Oni o ničom nevedeli, to predsa všetko Hitler a jeho esesáci. Okrem jedného všetci vstupovali na šibenicu s presvedčením, že sú nevinní. Keď o niekoľko rokov neskôr súdili najvyšších esesákov, história sa zopakovala. Až na to, že vtedy sa nepriznal ani jeden z nich.
