videní: 2.1K
Svet vedcov je nám, obyčajným ľuďom, predovšetkým veľkou záhadou. Vedci vidia svet inak. Niekedy chvalabohu, niekedy bohužiaľ. Zhodneme sa však na tom, že vedci svet pretvárajú. Pozrime sa na príbeh muža menom George Stephenson. Bol to muž, ktorý necúvol a vďaka tomu sa rušeň rozbehol do sveta v roku 1825.
Ako sme poznamenali v úvode, svet vedcov je skutočne zaujímavý. Je od toho nášho vcelku odlišný. Vedci vidia svet inak. Ako jeden z príkladov môžeme dať do pozornosti príbeh anglického technika – Georgea Stephensona. Posadla ho myšlienka dopravy po koľajniciach. Rozhodol sa využiť parný stroj, rušeň, ktorý sa už používal v baniach.
Tento nápad však mal aj odporcov, medzi inými aj írskeho vedca menom Dionysius Lardner. Práve on bil na poplach. Bol profesorom prírodnej filozofie a astronómom. Jeho zameraním boli teda čísla v podobe exaktnej vedy, a množstvo údajov. Sadol si teda a začal rátať. Vzal do úvahy všetky matematické, fyzikálne a iné prepočty a dospel k presvedčeniu, že doprava po koľajniciach sa nikdy neuplatní.
Vedci sú múdre, otvorené hlavy, ale občas sa stane, že proste zakopnú. A keď zakopnú, tak riadne. Presne tak sa aj stalo s Lardnerom. Tvrdil, že pri vyšších rýchlostiach nikto nebude môcť dýchať a všetci „na palube“ sa zadusia. Z jeho slov plynula doslova hrôza. Nebol sám, kto v budúcnosti odmietal vidieť dopravu po železnici.
Napriek kritikom to Stephenson nevzdal. Išiel hlavou proti múru. Videl svoj cieľ jasne a zreteľne. Neúspechmi sa nenechal odradiť. Zdokonaľoval rušne i vozne. Dal vybudovať železničnú trať o dĺžke 39 kilometrov. Prípravy vyvrcholili dňa 27. septembra v roku 1825. Svedkom bolo mnoho zvedavcov. Rušeň vyrazil na svoju cestu, ktorá zmenila pohľad na železničnú dopravu.
Napriek vydarenej ceste sa vedci naďalej obávali. Ako príklad uvádzame Francúza menom Francois Arago, konkrétne z roku 1836. Povedal: „ Tvrdím bez zaváhania, že náhly vchod do tunela bude vyvolávať u osôb, ktoré sa potia zápaly pľúc a pohrudnice.“ Železničné trate však naďalej rástli na popularite a onedlho spojili vzdialené miesta.
Dionysius Lardner, tvrdohlavec, ktorý sa nenechal odradiť, dokázal, že sa mýlili. Prvý vlak išiel rýchlosťou 47 kilometrov za hodinu. Viac by vraj ľudské telo neprežilo. Dnes už vieme, že vlaky vyvinú rýchlosť 320 kilometrov za hodinu. V budúcnosti sa však počíta s rýchlosťou atakujúcou 1300 kilometrov za hodinu. Myslíte si, že je to šialené a nemožné? Ale veď, nechajme sa prekvapiť.
