videní: 3.7K
Leto 1870 bolo pre Francúzsko a Prusko veľmi hektické. Vrcholila vojnová hystéria. Jedna krajina sa vyhrážala druhej a naopak. Dôvod? Bezvýznamný. O prázdny španielsky trón sa uchádzal princ Leopold Hohenzollern, príslušník pruského panovníckeho rodu.
Do vojny s Pruskom sa hnala predovšetkým francúzska cisárovná Eugénia. Sekundoval jej bojovný predseda vlády Pruského kráľovstva Otto von Bismarck (neskôr tzv. Železný kancelár). Poďme ale naspäť. „Francúzsko to nedovolí!“ Vyhlásil cisár Napoleon III. v parlamente. Pokračoval slovami: „Nikdy! Príslušníci tej istej dynastie nesmú vládnuť v Prusku aj v Španielsku.“ Francúzi sa totiž cítili ohrození z dvoch strán – aj z východu, aj zo západu.
Prusko sa rozhodlo Leopoldovu kandidatúru stiahnuť. Napriek tomu sa obe krajiny na seba doslova vrhli. Cieľom bolo odtrhnutie a uzurpovanie časti územia za Rýnom vo svoj prospech. Strhol sa neľútostný boj. Pruské vojsko bolo lepšie vyzbrojené aj vycvičené. Dovalilo sa na územie Francúzska a rabovalo, ničilo a plienilo vnútrozemie. Zaviedli sa kruté represálie voči civilnému obyvateľstvu. Pruské vojsko sa zastavilo až pred bránami francúzskeho hlavného mesta Paríž. Všetky tieto udalosti viedli z masovým protestom v Paríži, ktoré skončili zvrhnutím cisára a vyhlásením republiky.
V úvode sme uviedli, že protagonisti vojny – teda i pruská i francúzska strana vojnu nechceli. Každá vojna so sebou prináša utrpenie a straty na oboch stranách. Obyvateľstvo trpelo hladom, zimou, výčinmi okupantov i komunardov. Najvyšší predstavitelia však vojnu koniec koncov nechceli. Určite nechceli? Veď výboje boli v tomto čase „moderné“. Aj sama história nám poskytuje exkurziu do čias kráľov, cisárov, cárov či maharadžov, ktorí sa hlava nehlava do vojen púšťali.
V tomto prípade to však bolo o „inom“. Napolen III. do poslednej chvíle váhal, či do vojny ísť. Presviedčala ho – podľa zdrojov – cisárovná: „ Ak chceme, aby toto dieťa vládlo (mala na mysli svojho 14 ročného syna), vojna je nevyhnutná.“ Cisárovná nebola jediná, ktorá cisára do vojny presviedčala. Naklonený vojne bol aj ministerský predseda, minister zahraničia i vojny. Edmond le Boeuf, ktorý v tom čase zastával funkciu ministra vojny cisára ubezpečoval: „ Sme pripravení! V našej armáde je všetko v poriadku, až do posledného gombíka na gamašiach posledného vojaka.“
Aj druhá strana váhala. Pruský kráľ Viliam I. si vojnou taktiež nebol istý. Predseda vlády Otto von Bismarck naňho naliehal, ba čo viac, poslal v mene kráľa do Paríža urážlivý telegram.
Po skončení vojny sa nemecké štáty spojili do jedného celku, Viliamovi I. nasadili na hlavu korunu a Otto von Bismarck sa stal kancelárom.
