videní: 3.0K
Protihabsburské povstania zanechali v monarchii spúšť. Uhorsku rozhodne neprospievali. Svoje si odnieslo aj územie dnešného Slovenska. Vodca protihabsburského povstania menom František II. Rákoci, ktorý žil v rokoch 1676 až 1735, bol takým tvrdohlavcom, že vo všetkom odmietal ustúpiť. Pykala za to celá krajina.
Pisári zaznamenali množstvo okolností počas vlády habsburgovca menom Jozef I.. Podľa zápiskov bol vysoký, mimoriadne pekný a oplýval aj mimoriadnymi schopnosťami. Patril medzi vzdelaných panovníkov, slovom aj písmom ovládal 7 jazykov. Tak ako pekná žena netrpí žiarlivosťou, ani muž kvalít Jozefa I. netrpel komplexmi. Veď sa predsa nemusia obávať konkurencie. Jozef I.nepatril medzi ustráchaných. Žezlo držal pevne v rukách a nebál sa rázne rozhodnúť potrebné. Po svojom predchodcovi prebral krajinu v dezolátnom stave. Krajina bola spustošená protitureckými vojnami, protihabsburskými povstaniami, byrokraciou a nechýbala korupcia. Jozef sebavedomo a cieľavedomo nastolil poriadok. Skorumpovaní úradníci boli nahradení čestnými. Pokladnicu podrobil prieskumu, zistil, ktorým smerom plynú peniaze. Rozhodol sa obmedziť výdavky kráľovského dvora. Okrem vnútornej politiky bol aktívny aj smerom navonok. Bol úspešný v mnohých bojoch. V nastoľovaní poriadku mu však bránil protihabsbursky orientovaný František II. Rákoci.
Protihabsburské povstania tvoria samostatnú kapitolu v histórii Uhorska. Tiahli sa celým 17.storočím. Nasledovalo jedno po druhom, pustošili krajinu, najmä Slovensko. Túto kapitolu historici považujú za dlhú a tragickú.
Jedno povstanie však vypuklo ešte aj začiatkom 18.storočia. Na jeho čele bol František II. Rákoci. Spočiatku sa mu darilo. Jozef I. sa však nerozhodol pre ďalší krajinu vyčerpávajúci boj, ale navrhoval zmier. Obyvateľom Uhorska adresoval v tomto zmysle výzvu a prisľúbil amnestie a splnenie požiadaviek povstalcov.
Uhorskí šľachtici však trvali na svojom. Cítili sa ukrivdení. Už nechceli byť iba poskokom kráľa. Chceli byť rovnoprávnym členom monarchie. Uhorsko – podľa ich postoja – musí konečne získať nezávislosť. Najbohatším uhorským feudálom bol v tomto období František II. Rákoci. Pristúpil na rokovania Jozefa, avšak ani po roku nebola nastolená dohoda. Celých osem rokov boje s krátkymi pauzami pokračovali. Jozef bol otvorený dohode. Bol ochotný prijať požiadavky protestantov. Časť cirkvi a šľachty sa priklonila k dohode. Rákoci však odmietal nadvládu Habsburgovcov nad Uhorskom.
Povstanie sa napokon skončilo porážkou povstalcov a Rákoci utiekol do zahraničia. Až do konca svojho života sa túlal svetom. Rakúsko-uhorské vyrovnanie tak prišlo až o 160 rokov neskôr.
