videní: 496
Prečo je more slané? Keby sa všetka soľ z morí rovnomerne rozložila po pevnine, vytvorila by vrstvu vysokú vyše 150 metrov — siahala by približne do výšky 45. poschodia. Odkiaľ všetka táto soľ pochádza, zvlášť keď berieme do úvahy, že do oceánov sa vlieva mnoho potokov a riek so sladkou vodou, pričom moria aj oceány zostávajú slané?
Jedným zo zdrojov je zem, po ktorej chodíme. Ako dažďová voda presakuje cez pôdu a horniny, rozpúšťa malé množstvo minerálnych látok, vrátane solí a ich chemických zložiek, a tie potom do mora prinášajú potoky a rieky. Tento proces sa nazýva zvetrávanie. Sladká voda má tiež slané korene, ale je v nej veľmi nízka koncentrácia soli, takže v nej soľ necítime.
Ďalším zdrojom soli sú minerálne látky v zemskej kôre pod oceánmi. Voda do zemskej kôry vniká cez trhliny v morskom dne, zohrieva sa na vysokú teplotu a vracia sa s nákladom rozpustených minerálnych látok na povrch. Termálne pramene — niektoré vo forme gejzírov hlboko v mori — chrlia túto výslednú chemickú zmes do mora.
Soli sa dostávajú do oceánov aj opačným procesom, pri ktorom podmorské sopky chrlia obrovské množstvo horúcich hornín do oceánov, kde sa z nich uvoľňujú chemické látky. Minerálnymi látkami zásobuje oceány aj vietor, ktorý prináša do mora častice z pevniny. Všetky tieto procesy vedú k tomu, že morská voda je roztokom, v ktorom je zastúpený takmer každý známy prvok. No hlavnou zložkou je chlorid sodný — obyčajná kuchynská soľ. Tvorí 85 percent rozpustených solí a hlavne vďaka nej má morská voda slanú chuť.
Prečo je more slané stále rovnako?
Soli sa v mori koncentrujú preto, lebo voda, ktorá sa z oceánu vyparuje, je takmer čistá. Minerálne látky zostávajú v mori. Do oceánu sa zároveň dostávajú ďalšie minerálne látky, ale slanosť zostáva stabilná — okolo 35 gramov na liter vody. Je teda zrejmé, že soli a ďalšie minerálne látky ubúdajú približne rovnakou rýchlosťou, akou pribúdajú. Preto vzniká otázka: Kde sa soli strácajú?
Mnohé soli absorbujú telá živých organizmov. Napríklad koralovce, mäkkýše a kôrovce čerpajú z vody vápnik, zložku soli potrebnú na schránky a kostry. Mikroskopicky malé riasy nazývané rozsievky zas čerpajú oxid kremičitý. Baktérie a iné organizmy sa živia rozloženou organickou hmotou. Keď tieto organizmy uhynú alebo sa stanú potravou iných živočíchov, soli a minerálne látky z ich tiel sa napokon usadia na morskom dne ako odumretá hmota alebo ako výkaly.
Mnohé soli, ktoré sa neodbúrajú pri biochemických procesoch, sa z vody dostávajú iným spôsobom. Napríklad hlina a iné materiály z pevniny, ktoré do oceánov prinesú rieky, prívalové dažde a sopečné vyvrhliny, môžu viazať niektoré soli a doniesť ich na morské dno. Niektoré soli sa naviažu na horniny. A tak veľká časť soli vplyvom rôznych procesov skončí ako súčasť morského dna.
Mnohí vedci sa domnievajú, že tento kolobeh uzatvárajú v priebehu dlhého časového obdobia geofyzikálne procesy. Zemská kôra sa skladá z obrovských litosférických dosiek. Niektoré z nich sa stretávajú v subdukčných zónach, kde sa jedna doska podsúva pod druhú a vnára sa do horúceho zemského plášťa. Obvykle sa podsunie oceánska doska, ktorá má väčšiu hustotu, pod susednú kontinentálnu dosku, ktorá je ľahšia a ako veľký dopravný pás nesie so sebou náklad soľných usadenín. Týmto spôsobom sa veľká časť zemskej kôry pomaly obnovuje. Zemetrasenia, sopky a riftové zóny sú troma prejavmi tohto procesu.
Zdroj: sciencefocus | topdesat
