videní: 594
Príbeh kávy bez kofeínu zrejme započal Johann Wolfgang von Goethe. Okrem toho, že bol jedným z najslávnejších nemeckých autorov, venoval sa aj prírodovedám.
V roku 1819 videl chemického laboranta Friedlieba Ferdinanda Rungeho demonštrovať, ako dokáže smrteľný extrakt z korenín rozšíriť mačkám zreničky. Wolfgang bol tak zaujatý, že mu dal malú krabicu kávových zŕn z Grécka, aby chemik zistil, prečo v noci nemôže zaspať. Bez kofeínu určite neboli.
O pár rokov neskôr sa Runge stal prvým vedcom, ktorý izoloval a identifikoval kofeín. Tých, ktorí sú mimoriadne citliví na nervové účinky šálky silnej kávy zrejme neprekvapí, že objaviteľ tohto stimulantu mal záľubu v práci so smrtiacimi látkami. Jeho kolegovia a študenti ho údajne nazývali Doktor Gift, čo v nemčine znamená jedovatý doktor.
Chemické rozpúšťadlo, CO2 a voda
Dekofeinácia je dnes intenzívny proces, ktorý sa uskutočňuje v špecializovaných zariadeniach. Existuje niekoľko veľmi veľkých kávových spoločností, ktoré vlastnia plantáže rastlín bez kofeínu. Vo všeobecnosti dekofeinácia zahŕňa kávové zrná, ktoré sú ešte zelené (pred pražením), takže vo vnútri sa kofeín môže rozpustiť. Existuje však niekoľko spôsobov, ako tento kofeín umyť aj zo samotných zŕn.
Prvú komerčne úspešnú metódu kávy bez kofeínu vymyslel okolo roku 1905 nemecký obchodník s kávou Ludwig Roselius. Jedna historka o pôvode bezkofeínovej kávy tvrdí, že Roselius dostal zásielku kávových zŕn, ktorá bola namočená do morskej vody. Namiesto vyhodenia zŕn do koša sa ich Roselius rozhodol spracovať a otestovať. Zistil, že káva bola zbavená obsahu kofeínu, ale v podstate chutila ako káva, aj keď trochu slanšie.
Roselius potom zistil, že môže použiť benzén ako rozpúšťadlo na odstránenie kofeínu z kávových zŕn. Jeho spoločnosť, Kaffee HAG, bola prvou, ktorá vyrábala instantnú kávu bez kofeínu. Káva bola v Spojených štátoch predávaná firmou General Foods ako „Sanka“.
Benzén sa dnes už ale nepoužíva na bezkofeínovú kávu, pretože je to známy karcinogén. Namiesto toho spoločnosti, ktoré používajú chemické rozpúšťadlá, prešli na iné látky, najmä na etylacetát a metylénchlorid, hoci aj pri nich došlo k určitým sporom, pretože vystavenie veľkému množstvu tejto látky môže byť toxické a môže viesť k poškodeniu centrálneho nervového systému.
Existuje ešte jedna metóda, ktorá sa nazýva Švajčiarsky vodný proces a bola prvýkrát komerčne použitá v 70. rokoch 20. storočia. Najprv sa do vody namočí dávka zelených kávových zŕn. Táto voda sa nasýti všetkými rozpustnými zložkami nachádzajúcimi sa v káve – vrátane kyseliny chlorogenovej, aminokyselín a sacharózy; kofeín sa potom odfiltruje uhlíkom. Táto bezkofeínová tekutina, nazývaná extrakt zelenej kávy, sa potom pridá do skupiny nových, rehydratovaných, zelených kávových zŕn, ktoré stále obsahujú kofeín. Kofeín migruje zo zrna do extraktu zelenej kávy, kde zrno a tekutina hľadajú rovnováhu, až kým zrno nebude takmer úplne bez kofeínu.
Zdroj: livescience| topdesat
