videní: 1.1K
2. Izba naplňujúca sa dymom
Pri tomto experimente sa subjekty nachádzali v miestnosti a vypĺňali dotazník, keď zrazu spod dverí začal do miestnosti vchádzať dym. Čo spravíš? Mohol by si pokojne vstať a odísť, povedať o tom niekomu zodpovednému a ani by si nad inou možnosťou neuvažoval, nie? Teraz si predstav rovnakú situáciu, s výnimkou toho, že nie si v miestnosti sám, ale s niekoľkými ďalšími ľuďmi, ktorí sa podľa všetkého o dym vôbec nezaujímajú. Čo spravíš teraz?
Keď boli ľudia v miestnosti sami, 75 % z nich ohlásilo dym takmer okamžite. Priemerný čas na ohlásenie potenciálne život ohrozujúcej situácie bol 2 minúty.
Keď však boli prítomní dvaja herci, ktorí spolupracovali s experimentátormi a správali sa, ako by sa nič nedialo, iba 10 % subjektov opustilo miestnosť alebo ohlásilo dym. 9 z 10 subjektov v skutočnosti pracovalo na dotazníku, pričom si len pretreli oči a odháňali dym spod nosa.
Experiment bol skvelým príkladom toho, že ľudia reagujú pomalšie (alebo vôbec) na núdzové situácie, ak sú v prítomnosti pasívnych ľudí. Zdá sa, že sa až príliš spoliehame na reakcie iných aj napriek vlastným inštinktom. Ak sa skupina správa, akoby bolo všetko v poriadku, tak je všetko v poriadku, nie? Omyl. Nenechaj pasivitu druhých viesť k nečinnosti. Nie vždy je vhodné sa domnievať, že niekto iný pomôže, že niekto je predurčený, aby konal v mene iných. Buď ten, kto koná! A môžeš zachrániť život.
1. Dopravná nehoda
Experiment z roku 1974, ktorý uskutočnili Loftus a Palmer, sa snažil dokázať, že formulácia otázok určitým spôsobom môže ovplyvniť pamäť účastníka tým, že prekrúti jeho spomienky na konkrétnu udalosť.
Experimentátori požiadali ľudí, aby odhadli rýchlosť motorových vozidiel pomocou rôznych foriem otázok. Odhad rýchlosti vozidla je niečo, v čom my, ľudia, nie sme práve najlepší, a práve preto sme otvorenejší rôznym napovedám.
Účastníci sledovali video automobilovej nehody a boli požiadaní, aby opísali, čo sa stalo, ako keby boli očitými svedkami scény. Účastníci boli zaradení do dvoch skupín a každej skupine bola položená otázka o rýchlosti s použitím rôznych slovies, ktoré popisujú kontakt vozidiel, napríklad “Ako rýchlo šlo auto, keď zrolovalo / rozbilo / narazilo / kolidovalo / dotklo sa druhého auta?”
Výsledky ukazujú, že použiť sloveso výrazne ovplyvnilo dojem z rýchlosti, ktorou vozidlo cestovalo, a zmenilo tak vnímanie účastníkov. Účastníci, ktorí boli opýtaní otázkou so slovesom “rozbiť”, si mysleli, že autá idú rýchlejšie ako tí, ktorí boli opýtaní otázkou so slovesom “dotknúť sa”. Najväčší odhad, 40,8 míľ za hodinu, zaznamenali účastníci so slovesom “zrolovať”, nasledovalo sloveso “rozbiť” (38,3 mph), “naraziť” (38,1 mph), “kolidovať” (34 mph) a “dotknúť sa” 31,8 mph. Inými slovami, svedectvo očitého svedka môže byť ovplyvnené spôsobom, akým sú kladené otázky.
Zdroj: BoredPanda | topdesat
