videní: 3.6K
Zvláštna prítomnosť
Aká dlhá je súčasnosť? Špecifická prítomnosť sa zaoberá tým, ako dlho prítomnosť skutočne trvá. Štandardná odpoveď, že je to “prítomnosť”, nie je veľmi konkrétna. Napríklad, keď sa s niekým rozprávame a sme uprostred vety, prvú časť vety sme už dokončili a je v minulosti, ale rozhovor stále prebieha teraz. Ako dlho teda vlastne trvá prítomnosť?
E. R. Clay a William James tvrdili, že to môže byť len niekoľko sekúnd a pravdepodobne nie viac ako minúta, ale je to čas, ktorý si bezprostredne, vedome uvedomujeme. Špecifická prítomnosť sa teda pokúša vysvetliť prítomnosť ako časový interval s určitým trvaním – ale zostáva oddelená od objektívnej prítomnosti.
Ten moment, keď sa zdá, že sa všetko spomalilo
Často počúvame príbehy o tom, ako sa čas v jednom okamihu spomalil a všetko sa pohybuje v spomalenom tempe. Zvyčajne sa to stáva, keď sa niekto ocitne v život ohrozujúcej situácii. Je to také rozšírené a bežné, že sa vedci rozhodli tento jav preskúmať.
Najprv sa pozreli na to, čo by sa stalo, keby sa nám spomalil čas – dokázali by sme vidieť veci jasnejšie a zachytiť jemnejšie detaily. Skupine testovaných osôb ukázali sériu blikajúcich čísel, aby zistili, kedy ich myseľ prestane byť schopná rozlišovať čísla. Keď už mali základnú hodnotu, účastníci boli požiadaní, aby urobili to isté, keď ich spúšťali zo 150-metrovej veže. Taktiež boli požiadaní, aby sledovali pád ostatných z veže a zároveň počítali čas, za ktorý dosiahli jej dno.
Každý účastník neskôr odhadol, že jeho pád trval približne o 36 % dlhšie ako pád tých, ktorých sledoval. V kombinácii s faktom, že nikto z nich si v skutočnosti nedokázal spomenúť na čísla, ktoré spôsobili, že čas ubiehal pomalšie, to nebol moment, ktorý spomalil, ale naša spomienka naň. V súčasnosti sa predpokladá, že efekt spomalenia je niečo v našich spomienkach, čo spôsobuje, že desivé udalosti sa zdajú trvať večne.
“Časová dimenzia”
Niektorí vedci sa domnievajú, že čas je skutočná dimenzia a že tento pohľad na čas dáva najväčší zmysel. Podľa ich teórie štvorrozmernosti všetko existuje v štyroch rozmeroch namiesto troch a štvrtý rozmer, čas, môže byť spojený s ostatnými tromi v určitých časových bodoch.
Ďalšou zaujímavou teóriou je teória blokového vesmíru. Niektorí vedci sa domnievajú, že celý vesmír by sme mali namiesto toho vnímať ako trojrozmerný blok zložený z časových plátkov. Má šírku, hĺbku a výšku a pre každú udalosť s merateľným trvaním existujú časové vrstvy, ktoré tvoria jej celok.
Tu je každý človek štvorrozmerným objektom s viacerými časovými vrstvami – detstvo, detstvo, dospievanie atď. Čas neexistuje v tom zmysle, že by existovala minulosť, prítomnosť a budúcnosť, ale každý bod v rámci bloku je časovo prepojený s ostatnými tromi.
Záhady hlbokého času
Veľké časové jednotky je ťažké úplne pochopiť. Epochy a eóny sú skôr slová ako pojmy. Čím väčšia je časová jednotka, tým viac sa vzďaľuje od nášho každodenného života a tým je nezrozumiteľnejšia.
Hlboký čas je pravdepodobne najzvláštnejší zo všetkých. Hlboký čas, meraný v miliardových intervaloch, sa používa na diskusiu a pochopenie mechaniky kozmológie, geológie a evolúcie. Z hľadiska Hlbokého času – Veľký tresk nastal pred 13,7 miliardy rokov, zatiaľ čo Zem vznikla zhruba pred 4,6 miliardy rokov. Jednoduché formy života sa začali objavovať približne o jednu miliardu rokov neskôr.
Mnohí ľudia tieto veľkolepé časové línie jednoducho neakceptujú a odmietajú postupy datovania pomocou uhlíka 14 a Dopplerovho posunu, ktoré sú všeobecne uznávané odborníkmi – ako napríklad “kreacionisti novej Zeme”, ktorí veria, že Zem je stará približne 6 000 rokov, ako sa uvádza v Biblii.
Stále netušíme, ako to funguje
Človek by si myslel, že čas by mal byť jednou z najjednoduchších vecí, ktoré sa dajú pochopiť, keď pochopíme fyziku priestoru, času, rozmerov a všetkého, čo s tým súvisí. Ale v podstate sme v určovaní času nepoužiteľní a máme na to dôkazy.
Na jednej strane máme hviezdny čas, ktorý sa meria podľa polohy hviezd a rotácie Zeme. Ten samozrejme veľmi kolíše, takže máme aj slnečný deň. Ten je založený na čase, za ktorý Zem dokončí jednu otáčku okolo svojej osi. Dĺžka otáčok sa tiež mení, takže na určenie dĺžky slnečného roka sme otáčky spriemerovali. Potom sme si však uvedomili, že rotácia Zeme sa spomaľuje, a museli sme vytvoriť efemeridový čas, ktorý bol postupne zrušený v roku 1979.
Nasledoval pozemský dynamický čas, ktorý je presnejší a vychádza z medzinárodného atómového času. Ten skončil v roku 1991, keď bol technicky premenovaný na terestrický čas.
Terestriálny čas dodnes využíva polohy hviezd a iných slnečných telies. Napriek tomu, keďže zvyšok sveta používa ako praktický štandard univerzálny čas, musel existovať spôsob, ako tieto dva časy korigovať – to je delta T.
Inými slovami, ešte sme sa nenaučili, čo robiť s časom, hoci ho využívame a žijeme každý deň. Zdanlivo najzákladnejšia zo všetkých otázok súvisiacich s časom je, že vôbec nie je základná – a pravdepodobne nikdy nebudeme mať všetky odpovede.
