videní: 754
Väčšina plastov sa vyrába z ropy, ktorá je konečným produktom niekoľko miliónov rokov prirodzeného rozpadu kedysi živých organizmov. Hlavné zložky ropy pochádzajú z lipidov, ktoré sa prvýkrát zhromaždili už dávno v bunkách týchto organizmov. Otázka teda znie, že ak plast vyrobený z ropy pochádza z biomateriálu, prečo sa nerozkladá biologicky?
Dôležitým výrobným krokom je premena ropy na materiál nerozpoznaný organizmami, ktoré normálne rozkladajú organickú hmotu. Plast sa väčšinou získava z propylénu, jednoduchej chemickej zložky ropy. Po zahriatí v prítomnosti katalyzátora sa jednotlivé chemické jednotky monoméry propylénu spoja a vytvoria medzi sebou mimoriadne silné väzby uhlík-uhlík. Výsledkom sú polyméry s dlhými reťazcami monomérov, ktoré sa nazývajú polypropylén.
„Príroda také veci nevyrába,“ uviedol Kenneth Peters, organický geochemik zo Stanfordskej univerzity, „takže organizmy to nikdy predtým nevideli.“ Organizmy, ktoré rozkladajú organickú hmotu, tie, vďaka ktorým ti zhnedne jablko hneď, ako ho rozkrojíš, sa vyvíjali miliardy rokov k útoku na určité typy väzieb, ktoré sú v prírode bežné,“ uviedol Peters.
Plast sa nerozloží sám
Napríklad môžu veľmi rýchlo štiepiť polysacharidy, aby vytvorili cukor. Môžu rozhrýzť drevo. Vidia však polypropylén so všetkými jeho väzbami uhlík-uhlík a bežne také niečo nerozkladajú. Ale ak všetko, čo musíš urobiť, aby sa propylénové podjednotky zmenili na polypropylén, je zohriať ich, prečo príroda nikdy molekuly polypropylénu nevytvára sama?
Podľa Petersa je to preto, lebo väzby uhlík-uhlík v polypropyléne vyžadujú príliš veľa energie na to, aby si príroda vybrala iné alternatívy, ako spojiť veľké molekuly. Pre organizmy je jednoduchšie syntetizovať peptidové väzby ako väzby uhlíka. Peptidové väzby, ktoré spájajú uhlík s dusíkom, sa nachádzajú v bielkovinách a mnohých ďalších organických molekulách.
Ochrancovia životného prostredia by sa mohli čudovať, prečo výrobcovia plastov nepoužívajú peptidové väzby na výrobu polymérov, ale skôr na väzby uhlík-uhlík, takže skôr biologicky odbúrajú, ako by na skládke vydržali navždy . Bohužiaľ, hoci by peptidové väzby produkovali plasty, ktoré sa biologicky odbúravajú, mali by tiež veľmi krátku trvanlivosť.
Ide o otázku čistého pohodlia a logiku. Keď si napríklad kúpiš v obchode balené mäso a chceš si ho dať doma do mrazničky, chceš aby ti vydržalo čo najdlhšie, a nie iba niekoľko dní.
Zdroj: LiveScience | topdesat
