videní: 878
Nachádzame sa na Sahare, jednej z najsuchších oblastí na svete. Konkrétnejšie v neprívetivej krajine Veľkého západného ergu, ktorá pripomína more zlatých vĺn pod azúrovou oblohou, kde sa rozkladá na ploche 78 000 kilometrov štvorcových. Duny už údajne pohltili ťavie karavány, armády a celé dediny. Pokusy zastaviť ich však zlyhali. Pokračujeme druhou časťou článku.
Horná vrstva piesku podlieha v ergu vrtochom vetra. Tam, kde ustavične vanie silný vietor jedným smerom, sa vytvárajú veľké polkruhové duny (barchany), vysoké až 120 metrov. Výsledkom zložitejšieho prúdenia, pri ktorom vzdušné víry spôsobujú, že sa smer vetra stále mení, je, naopak, veľké množstvo dún v rôznych tvaroch. Niekedy duny vytvárajú rovnobežné hrebene rozdeľované širokými priekopami. Inokedy sa vzdušné prúdy zbiehajú, vŕšia piesok a vytvárajú z neho obrovské kopce a vysoké pyramídy.
Táto tajomná končina oplýva množstvom ľudových povestí a rozprávok. Nomádi rozprávajú o nociach, ktoré prerezávajú desivé škrekoty, a o postavách, ktoré sa v tme plazia za ťavími karavánami. Ale ešte desivejšie bývajú tunajšie prudké piesočné búrky – zúrivý vietor sa ženie cez erg a necháva za sebou oblaky zvíreného piesku. V 19. storočí britský cestovateľ Sir Samuel White Baker zaznamenal vznik piesočnej búrky takto: „Videl som, ako sa od juhozápadu blížia ohromné hnedé kopce – pôsobili kompaktne a videl som ich vysoko na oblohe. Tento zvláštny jav sa približoval takou rýchlosťou, že sme sa v priebehu niekoľkých minút ocitli v úplnej tme… Dávali sme si ruky tesne k očiam, ale nevideli sme ani ich obrysy.“
Očití svedkovia opísali steny zvíreného piesku až 480 kilometrov široké, ktoré sa pohybovali rýchlosťou 50 kilometrov za hodinu. Na púšti dokonca kolujú historky o celých karavánach, ktoré bez stopy zmizli v piesočnej búrke. Ťažký a hustý piesok sa priveľmi nad zem nedostane, ale jemné zrnká a prach vynáša vietor až poldruha kilometra vysoko, takže piesočný prach niekedy zakryje slnko i ďaleko od samotnej búrky.
