videní: 1.3K
Prinášame pokračovanie tretej časti článku s názvom Dych berúci Grand Canyon. Pozrite sa s nami do tohto impozantného kútu sveta kaňonu, ktorý pôsobí na neškolené oko zdanlivo mŕtvym dojmom, ale poskytuje domov množstvu rastlín aj živočíchom. Veríme, že vám tretia a zároveň záverečná časť článku prinesie opäť nové informácie.
Suchý žiar na dne kaňonu vyhovuje mnohým púšťovým živočíchom – žije tu napríklad škvrnitý skunk, škorpióny, jaštery teju, rastú kaktusy a Prosopis juliflora. Ušatá veverička sa vyskytuje na juh od rieky Colorado, jej poddruh kaibabskú veveričku možno zazrieť iba na chladnejšom severnom krajiny kaňonu. V studenších bočných tiesňavách žije líška sivá a čipmank bralový. V skalách sa potulujú aj pumy, ale je ich čoraz menej. To isté platí aj o pôvodnom indiánskom obyvateľstve. Turisti, ktorých odvážajú vrtuľníky do Havaského kaňonu, aby sa pozreli na Indiánov kmeňa Havasupajov, nájdu v jednej z najodľahlejších indiánskych rezervácií v Spojených štátoch posledných pôvodných obyvateľov tejto oblasti. Najmenej pred 4 000 rokmi žili v kaňone ľudia, ktorí sa živili lovom, a okolo roku 1000 nášho letopočtu útesy obývali Pueblania. Tých po ďalších asi 150 rokoch vystriedali predkovia dnešného kmeňa.
Zrejme prvý Európanom, ktorý túto fantastickú krajinu objavil, bol španielsky caballero Francisco de Coronado s troma stovkami mužov, ktorí tu v roku 1540 hľadal zlato. Francisco poslal jedného svojho kapitána, aby preskúmal rieku, ktorú na západe počuli hučať, ale prieskumný oddiel blúdil na hrane kaňonu tri dni a nedokázal nájsť zostup k rieke. Španieli by sa asi boli čudovali, keby sa dostali až dolu, pretože zhora šírku Colorada odhadovali na necelé dva metre.
O viac než 300 rokov neskôr – v roku 1858 – viedol počas dvoch horúcich mesiacov poručík Joseph Christmas Ives prieskumnú expedíciu cez severozápadnú Arizonu. Vyplával so svojím oddielom od ústia Colorada v Kalifonrskom zálive proti prúdu rieky. Ale keďže rieka bola čoraz zradnejšia, napokon loď opustil a vydal sa s vojakmi ďalej po zemi. Na južnom okraji tiesňavy, ktorú nazval „Veľký kaňon Colorada“, jazdil Ives na mule po skalnej rímske a „od zvislej tristometrovej strminy ma nedelilo ani desať centimetrov; na druhej strane som sa pritom kolenom takmer dotýkal steny, ktorá sa týčila do závratnej výšky“.
Majestátnosť a fantastické rozmery Veľkého kaňonu inšpirovali medzičasom mnohých ľudí k najrôznejším nadšeným výrokom, ale na Ivesa ktovieaký dojem neurobili, keďže napísal: „Boli sme prvými, ale nepochybne aj poslednými belochmi, ktorí túto bezcennú pustatinu navštívili. Bolo zrejme zámerom Prírody, aby túto časť majestátneho toku rieky Coloradu nikdy nikto nerušil“.
.jpeg){kind=link}