videní: 1.5K
Pokračujeme druhou časťou článku (nielen) o Newgrange, veľkej neolitickej chodbovej hrobky v údolí Boyne v grófstve Meath v Írsku, ktorá je v súčasnosti na zozname svetového dedičstva UNESCO. Poďme však pekne po poriadku.
Popritom svojom výskume a úlohe sprístupniť Newgrange profesor Michael Joseph „Brian“ O’Kelly zaznamenal historky miestnych ľudí, podľa ktorých podzemnú komoru vo vnútri mohyly ožiari slnko len jedenkrát za rok, vždy 21. decembra. Na prvý pohľad to vyzeralo ako nezmysel. Vstupná chodba síce mierila správnym smerom, stúpala však tak, že priame slnečné žiarenie sa do komory nemohlo dostať. Predovšetkým ale vtedy nikto nepredpokladal, že by ľudia doby kamennej mali k dispozícii znalosti a techniku, aby obrovskú stavbu orientovali tak presne. Predstava, že išlo o barbarov, ktorí o nejakej vede nemali ani poňatia, bola vtedy hlboko zakorenená a dodnes s ňou majú konzervatívni vedci problém.
Ako to pri archeologických výskumoch býva, financií nebolo na rozdávanie, a tak práce v Newgrange postupovali pomaly. O’Kelly sa vydal do útrob mohyly aj v 21. decembri 1969. zavrel za sebou dodatočne nainštalované vstupné dvere, v šere došiel do centrálnej sály a neveril vlastným očiam – miesto sa náhle rozžiarilo slnečným svetlom. Ukázalo sa, že archeológovia toho roku vyčistili aj nenápadný otvor nad ústim chodby. A práve ten slúžil na to, aby podzemnú sálu „osvietil“ slnečným žiarením práve v deň zimného slnovratu.
Tak to aspoň popisuje Giulio Magli, autor knihy Mysteries and Discoveries of Archaeoastronomy. Iná odborná literatúra udáva, že sa to stalo o rok skôr, a sám O’Kelly neskôr tvrdil, že teóriu o usporiadaní chodby vymyslel a na mieste overil dokonca už v roku 1967. Dôležité je ale niečo úplne iné. Výskum ukázal, že v okienku nad vchodom do chodby bol aj kus kremeňa, ktorý pravdepodobne slúžil k tomu, aby bolo možné lúč do chodby presne namieriť. Pokračujeme treťou časťou článku.
