videní: 1.5K
V rámci tohto článku sa spoločne pozrieme opäť na Enochovu knihu, o ktorej sme už čo-to popísali. Keďže sa s ňou spája množstvo záhad, téma je priam nevyčerpateľná. Tentokrát prinášame ďalšie zaujímavosti, ku ktorým bibliológiovia viac či menej po rokoch skúmania dospeli.
Knihu Enoch (označovanú aj ako Henoch) vedci a teológovia poznali už pred objavmi z Mŕtveho mora, ale len v etiópskej a staroslovanskej verzii, a naviac s časťami, ktoré zjavne pochádzali až od kresťanov. Nedalo sa preto vylúčiť, že to je len pomerne mladá fantazijná variácia na biblickú tému, príbeh, ktorým neznámy autor tak trochu parazitoval na postave preslávenej Knihou kníh. Asi ako keď druhotriedny režisér znovu natočí film na tému, ktorú už predtým úspešne spracoval jeho kolega. Biblickí bádatelia ale takémuto dielu nehovoria na rozdiel od filmárov remake, v ich odbore sa to nazýva pseudoepigraf.
Nebolo to tak vždy. V prvých storočiach nášho letopočtu kresťania všetkých smerov Enochovu knihu poznali a vážili si ju. Usudzovalo sa, že je veľmi stará, a nechýbali ani názory, že svojim vznikom dokonca predchádzala knihu Genesis, prvú časť Biblie. Významný kresťanský mysliteľ svätý Augustín (354 až 430 nášho letopočtu) veril, že jej skutočným autorom je niektorý zo starozákonných praotcov, teda najskôr sám Enoch.
Následne však záujem o knihu upadal a najneskôr v 9. storočí sa zmienky o nej z prác kresťanských autorov úplne vytrácajú. A to napriek skutočnosti, že v Starom i Novom zákone na ňu ostalo niekoľko narážok.
Na zvitkoch z Mŕtveho mora sa našli iba pomerne krátke časti Enochovej knihy, ale aj tak to jej vznik preukázateľne posúvalo do minulosti. V tejto staršej verzii taktiež neboli kresťanské prvky, ktorá tam teda zjavne dodal niekto až neskôr. Nechýba ani názor, že práve v esejskom spoločenstve Kumránu bola Kniha Enoch podľa nejakých starších , dnes už definitívne stratených prameňov prvýkrát spísaná ako celok. Nález častí knihy Enoch medzi kumrámskymi zvitkami hovorí, že táto kniha je skutočne rovnakého pôvodu ako Genesis, s tým rozdielom, že nebola do Biblie zaradená. Inými slovami, že ide o skutočný apokryf, teda dielo, ktorého obsah považovali zhotovitelia Biblie z nejakého dôvodu za nevhodný k ďalšiemu šíreniu, alebo dokonca priamo škodlivý.