videní: 1.2K
Pokračujeme druhou časťou článku o francúzskom transoceánskom parníku s názvom Normandia. Po vstupe USA do vojny proti Nemecku, sa námorníctvo rozhodlo, že sa parník prerobí pre účely transportu vojakov do Európy. Deadline prerábky mal byť 14. február. Tento plán prerábky parníka – teraz už pod novým názvom Lafayette – však trval oveľa dlhšie, než sa predpokladalo.
Určený kapitán Lafayette si sťažoval, že má veliť obrovskej lodi, a pritom má k dispozícii zhruba len polovicu mužov, ktorých na riadne velenie a obsluhu lode potrebuje.
Ministerstvo námorníctva tak dostalo žiadosť o predĺženie termínu prestavby lode. Najprv malo pochopenie, ale následne trvalo na dodržaní pôvodnej lehoty. Nasledoval šialený závod s časom, kde sa robotníci neskutočne snažili prácu dokončiť presne podľa plánu. To sa samozrejme podpísalo na kvalite práce.
Kapitán sa ohradil proti nekvalitnej remeselnej práci a vytváraniu tlaku na robotníkov. Preto bola na ministerstve námorníctva zvolaná porada najvyšších činiteľov, aby prediskutovali stav pripravenosti lode. Nakoniec sa však neuskutočnila.
Po následných udalostiach už uvedené argumenty veľa neznamenali. Dňa 8. januára o pol tretej poobede vypukol na lodi požiar. Dvaja muži pracovali s kyslíkovo-acetylenovou zváračkou a od iskier sa chytila hromada záchranných viest. Robotníci sa snažili plamene uhasiť, ale na palube nebola požiarna hliadka, aby im pomohla. Pri prestavbe bolo odpojené poplašné požiarne zariadenie a v požiarnych hadiciach sa takmer okamžite minula voda.
Požiar sa rýchle šíril a nebolo možné ho uhasiť. Za chvíľu boli plamene rozšírené do troch horných palúb. Skôr ako hasiči dorazili, uplynulo viac ako pól hodiny. Do lode hasením nastriekali dve 270 hektolitrov vody a nakoniec skonštatovali, že majú požiar pod kontrolou. Plavidlo sa však pod ťarchou takéhoto množstva vody začalo nakláňať. Napriek zúfalej snahe vrátiť plavidlo do pôvodnej polohy sa 12 hodín po vypuknutí požiaru prevrátila. Prezident Roosevelt a mnoho predstaviteľov námorníctva podozrievali zo sabotáže nacistických agentov, ale o niekoľko rokov neskôr sa vynorila ďalšia možnosť.
Mafiánsky predák Charles „Lucky“ Luciano sa vo svojej životopisnej knihe prihlásil k tomu, že vydal príkaz Normandiu zapáliť. Napísal, že spolu s inými šéfmi mafie vymyslel plán, ako donútiť námorníctvo, aby jeho zločineckú organizáciu nechalo ochraňovať doky. Bolo to len chválenkárstvo?
Kongres uskutočnil oficiálne vyšetrovanie, ktoré skončilo tým, že sa malo jednať o nedbanlivosť, zlú koordináciu a podobne. Miesto sabotáže zo strany nacistov a mafiánov, zvalil vinu za nešťastnú udalosť na neschopnosť a náhodu. Potopenie lode bolo teda buď nešťastnou udalosťou, alebo úspešnou snahou zo strany nacistov alebo mafiánov.
