videní: 987
Pokračujeme druhou časťou článku o otcovi Cornelia Gurlitta – Hildebrandovi Gurlittovi. Po tom, čo ho vypočúvali spojenci, dokázalo sa mu ich presvedčiť, že v prípade Goebbelsovho ministerstva a jeho funkcie tam zastával len „podradnú“ úlohu. Vcelku jednoducho sa mu podarilo stať sa riaditeľom galérie umenia v Düsseldorfe a zomrel pokojnou smrťou v roku 1961. Pozrime sa však na jeho syna Cornelia.
Syn Cornelius po ňom zdedil tajnú skrýš a pravidelne jazdil cez hranice do Švajčiarska, kde predával jednotlivé kusy z otcovej umeleckej zbierky. V roku 2010 ho pri návrate z jednej takej cesty zatkol colný úradník na nemeckej strane. Našiel uňho okolo 9 tisíc eur. Síce to nebola veľká suma, predsa len vzbudila podozrenie. Gurlitt mal vo zvyku si zisk z predaja umeleckých diel ukladať vo Švajčiarsku a približne jedenkrát za mesiac si vybral 9 tisíc eur na pokrytie životných nákladov. V dôsledku toho finančný úrad jeho činnosť dôkladne preveril, jeho poklad objavil a zadržal.
V nasledujúcom roku Gurlitt zomrel a zbierku odkázal múzeu v Berne. To rozpútalo právny spor ohľadom stavu a pôvodu umeleckých diel. Päť diel z jeho majetku sa vrátilo potomkom pôvodných vlastníkov. Patria k nim: Sediaca žena od H. Matissa, Interiér gotického kostola od Adolfa von Menzela, Seina a Louvre od Camille Pissarra a Dvaja jazdci na pláži od Maxa Liebermanna. V súčasnej dobe sa skúma pôvod diel od Renoira, Rodina, Signaca a Muncha, aby sa taktiež mohli vrátiť dedičom ich bývalých majiteľov.
Mnoho z týchto umeleckých diel bolo počas vlády nacistov skonfiškovaných vo verejných galériách pod zámienkou, že ide o „úpadkové umenie“. Iné nacisti ulúpili či kúpili za bagateľ od židovských majiteľov. Potom čo nacisti zabrali väčšinu Európy, rabovali vo veľkom a mnoho výtvorov z Gurlittovej zbierky zrejme pochádza z tohto obdobia.
Nikdy sa nedozvieme pravdu o tom, koľko si toho Hildenbrand Gurlitt zaobstaral krádežou a akú časť pokladu zatajil. Všetko okolo tohto príbehu predstavuje smutnú a stále neobjasnenú kapitolu dejín umenia.
