videní: 1.3K
V rámci minisérie „muži robia dejiny“ sme si pripravili niekoľko zaujímavých článkov o významných francúzskych panovníkoch. Tí totiž neformovali len dejiny Francúzska, ale vo všeobecnosti dejiny Európy, Slovenska (Uhorska) nevynímajúc. Pozrime sa na zaujímavosti – v tomto prípade – Františka I., ktorý žil v rokoch 1494 až 1547.
František I. sa narodil dňa 12.9.1494 v Cognacu. Po smrti Ľudovíta XII. zasadol na francúzsky trón. Do francúzskych dejín vošiel ako politicky úspešný panovník, ktorý francúzsku monarchiu posilnil a úspešne bránil proti habsburskej presile. Bol to panovník, ktorý iba málokedy dovolil, aby niekto zasiahol do jeho autority, bol absolutistickým monarchom, presvedčeným o tom, že stelesňuje Francúzsko. Všetci životopisci Františka I. zdôrazňujú, že podporoval umenie, udržiaval prepychový dvor a posilňoval moc kráľa. Taktiež sa zaujímal a zároveň de facto tvoril európsku politiku. Dejepisec Florimond de Raemond vložil v roku 1611 kráľovi do úst nasledujúce slová: „Nevzdelaný kráľ je korunovaný osol“.
František nemal svoju stálu rezidenciu, s celým svojim dvorom a hospodárstvom putoval po Francúzsku a zabezpečoval tak všadeprítomný majestát. Jedným dychom však dodávame, že to bolo pre vtedajšiu dobu typické. Podľa jedného z prameňov, ktorý deklaruje len priemerné čísla, bolo k presunu kráľovského dvora potrebných 18 000 koní, a to aj z toho dôvodu, že boli prevážané aj nástenné koberce, nábytok, zlaté a strieborné nádoby, stany a mnoho ďalších vecí. Údržba dvora bola „kočovným spôsobom“ kraľovania bez väzby na konkrétne miesto samozrejme nákladnou záležitosťou. Náklady boli odhadované na jeden a pól milióna écov ročne. František I. mal teda záujem urýchliť výstavbu dvorských rezidencií – okrem iného aj parížsky Louvre.
Aj keď sme v úvode tohto článku trochu provokačne uviedli výrok „muži robia dejiny“, František I. zlepšoval ich postavenie a ženy tak nadobudli v spoločnosti vyšší štatút, ako tomu bolo v predchádzajúcich obdobiach.
Súdobé kroniky opisujú posledné dva roky vlády Františka I. v znamení jeho postupujúcich ochorení. Martin du Bellay sa už v roku 1538 zmieňuje o živote nebezpečnom vrede v kráľovom brucho. Na rozdiel od skorších výkladov sa dnes domnievame, že František I. trpel nádorom. Podľa pitevného protokolu mal kráľ „žaludočný vred, skazené ľadviny a vnútornosti, vredy v hrtane a rozožrané pľuca“, ako referuje cisársky vyslanec Saint-Mauris v roku 1547. Tri mesiace pred kráľovou smrťou sa lekári neustále sa zväčšujúci nádor snažili liečiť obliteráciou ciev. Tento zásah doprevádzaný infekciami však v konečnom dôsledku len urýchlil rozklad Františkovho tela.
