videní: 1.3K
Pokračujeme druhou časťou článku o štúdii, ktorá sa konala prevažne na černošskom obyvateľstve alabamských chudobných farmárov, mužov, ktorým nepovedali, že ich na syfilis liečiť nebudú. Práve naopak. Sledovali, ako zvláda telo tmavej pleti toto ochorenie a následne vykonávali pitvy s cieľom zistiť o tomto ochorení viac. Humánne? Absolútne nie.
Všetko sa dostalo na verejnosť až v roku 1966, keď sa o experimentoch začalo písať v národnej tlači. Peter Buxtun, ktorý pracoval pre Agentúru verejného zdravia v San Franciscu ako výskumník v oblasti pohlavných chorôb, sa o experimente dozvedel a napísal svojim nadriadeným o tom, čo sa dialo. Bolo mu však oznámené, že experiment musí pokračovať a že nebude ukončený, kým všetci „pacienti“ chorobe nepodľahnú a nebude na ich telách vykonaná pitva. Buxtuna táto odpoveď naštvala, a tak kontaktoval redakcie novín a v roku 1972 sa o výskume písalo hneď v niekoľkých celoštátnych denníkoch. Experiment bol v dôsledku negatívnej publicity rýchlo zastavený a zachráneným účastníkom štúdie a ich rodinám bolo vyplatené odškodné a prisľúbená bezplatná liečba.
O dva roky neskôr vstúpil do platnosti zákon, ktorý obmedzoval lekárske experimenty na ľuďoch. Formálne ospravedlnenie však od prezidenta Spojených štátov prišlo až v roku 1997, keď sa prezident Clinton za prítomnosti piatich preživších účastníkov štúdie (celkovo ich bolo 8) formálne ospravedlnil za odsúdeniahodné správanie vlády Spojených štátov.
Fakt, že táto štúdia bola vykonávaná na ľuďoch tmavej pleti, doviedol veľa ľudí k obvineniu vedcov, ktorí experiment vykonávali, z rasizmu. To všetko však komplikoval fakt, že medzi vedcami boli aj Afroameričania. Celý experiment navyše uskutočnila jedna z najprestížnejších černošských univerzít v Tuskegee, ktorú založil Booker T. Washington. Tamojšia fakultná nemocnica navyše prenajímala lekárske zariadenie Agentúre verejného zdravia, aby tento výskum mohol vôbec prebehnúť. Zapojení boli aj miestni afroamerickí doktori. Jednou z ústredných postáv bola černošská sestra Eunice Rivers. S účastníkmi experimentu pracovala 40 rokov a väčšina z nich jej dôverovala. Na svoju obhajobu vyhlásila, že iba vykonávala príkazy doktorov a že nemala v popise práce diagnózu chorôb pacientov. Pokračujeme treťou časťou článku.
