videní: 1.1K
Pokračujeme treťou časťou článku o mužovi bez totožnosti, ktorý sa podľa listu, ktorý mal pri sebe volá Kaspar Hauser. Aby sme našich verných čitateľov nenapínali a prešli ku rozuzleniu príbehu o Hauserovi, poďme rovno naspäť do deja.
Z rukopisu vidiečana vysvitlo, že je chudobný a má desať detí, ktoré ledva uživí. Matka, ktorá chlapca nechala u vidiečana, sa ponosovala, že je veľmi nešťastná a nemôže pri ňom ostať. Keďže sa kapitánovi nepodarilo prinútiť mladíka, aby prehovoril, zaviedol ho na norimberskú políciu. Komisár zavolal lekára a starostu mesta. Zdalo sa, že aj keď mladík dokázal horko ťažko napísať svoje meno, nevnímal nič z toho čo videl alebo počul, a prejavoval údiv alebo strach z bežných vecí, ako oheň alebo hudba. Aj keď to spočiatku vyzeralo tak, že Kaspar Hauser nevie rozprávať, po niekoľkých týždňoch začal vyslovovať niektoré slová a prekvapivo rýchlo robil veľké pokroky. Vtedy si lekár, starosta a ďalší úradníci začali klásť otázku, či nie je duševne chorý, či je podvodník alebo len obeť strašného únosu.
Mladík sa vyznačoval prirodzenou inteligenciou a schopnosťou učiť sa. Aj keď dokázal napísať svoje meno, neprestával vzbudzovať údiv, keďže spočiatku sa vedel vyjadrovať len pomocou hrdelných zvukov a krikov. Prekvapivé bolo aj to, že už po niekoľkých týždňoch vyslovoval niektoré slová a mohol tak vyrozprávať niekoľko podrobností zo svojej minulosti. Hauser spomínal, že predtým dlhé roky žil v tmavej miestnosti, pravdepodobne v pivnici, ktorá nemala podlahu a spával na kope sena. Biednu obživu mu prinášali v noci, takže nikdy nemohol vidieť svojich väzniteľov. Kaspar Hauser taktiež vyrozprával, že pred krátkym časom do jeho väzenia vstúpil muž oblečený v čiernom s maskou na tvári. Tento muž ho učil chodiť a písať svoje meno. Keď sa to naučil, muž ho obliekol, vyviedol von a priviedol ho až na norimberskú ulicu, kde ho našli. Strčil mu do rúk list adresovaný kapt. Wessnichovi. Opis strašného zajatia mladíka vyvolal hlboké pohnutie u tých, ktorí si ho vypočuli.
