videní: 5.8K
Pavol Országh – Hviezdoslav žil a pôsobil v rokoch 1849 až 1921. Bol najväčší z veľkých. No písanie ho nie a nie uživiť. Najmä za prvej svetovej vojny a krátko po nej.
Hviezdoslavova sláva sa dotýkala hviezd. Keď oslavoval 70. narodeniny, čo bolo vo februári 1919, prišiel mu do Dolného Kubína zablahoželať minister s plnou mocou pre správu Slovenska doktor Vavro Šrobár aj so všetkými referentmi. Hneď p vzniku Československa ho navrhli na post Oravského župana, avšak odmietol. Za krátko ho však zvolili za poslanca Národného zhromaždenia a na jeho prvom zasadnutí v Prahe ho prijali s najvyššími poctami. Azda nebol nikto slávnejší zo Slovenska, ako bol práve Hviezdoslav. Hoci ako študent začal písať básne po maďarsky, rýchlo pochopil, kde je jeho miesto. Svoje vlastenectvo neraz prejavil a preto sa šovinisti občas na neho vrhli. Koncom vojny mu dokonca za to hrozilo väzenie.
Krátko pred momentom najväčšej slávy Hviezdoslava, musel pretrpieť veľké poníženie. V roku 1917 si ťažkal pred priateľom Albertom Pražákom „na sebectvo gazdov, ako ťažko si zháňa potraviny aj on sám a ako oravský ľud zosebečnel a citovo zatvrdol“.
Keď v lete 1917 odpovedal liptovskej mládeži na otázku, čo ho trápi, medziiným uviedol: „A konečne strápenosť starosťami o existenciu v týchto bezpríkladne dražobných časoch.“ V auguste 1918, pätnásť rokov po tom, ako Hviezdoslav zanechal advokátsku prax, sa ponosoval: „Len tehdajšia naša úspora nás udržuje, pravda, terajšia hrozná dražoba pohlcuje i tú nešeredne…“
Po vojne sa ocitol vo finančnej tiesni, že niekoľkí národovci sa rozhodli podať mu pomocnú ruku. Mrzelo ich, že najväčší slovenský básnik sa musí uskromňovať v čase, keď mnoho národovcov zarába milióny, žije v hojnosti a ľahko vyhadzujú peniaze na karty a zábavu. Zorganizovali mu zbierku.
Od najnižšieho pokorenia k najvyššiemu uznaniu – alebo aj naopak – môže byť vždy len jeden krok. Vtedy, pri oslavách 70. narodenín, mu vláda priznala doživotnú rentu. Aby už nikdy nemusel trpieť biedou.
