videní: 2.0K
V súčasnosti slúžia plte len ako atrakcia pre turistov. Kedysi však poskytovali zamestnanie mnohým našim rodákom. A to takmer celých 1000 rokov. Ako vzniklo pltníctvo?
Pltníci boli kedysi ako námorníci: plavili sa diaľkou, zápasili s vodou, doslova žili na vode. Vracali sa domov ako hrdinovia ošľahaní vetrom a s bohatými zážitkami. A potom za dlhých zimných večerov rozprávali a rozprávali. Fantázii sa medze nekládli. Na plavbu sa však nevyberali zo zábavy, zo samopaše, pre nedostatok inej činnosti, ale za chlebom. A pltníctvo ani nebolo niečím na okraji našich dejín. Dosvedčuje nám to aj národný pevec Ján Botto:
„Ej letí plť dolu Váhom, na plti veselo,
Jak vtedy, keď na nej bolo to Slovensko celô.“
Prvé záznamy pochádzajú na Slovensku už z roku 1075. A dokonca od samého uhorského kráľa Gejzu I. V darovacej listine kláštoru v Hronskom Beňadiku si možno prečítať: „Mýto z dreva, ktoré sa plaví po Hrone, samotnému opátovi patrí a nikto iný sa na ňom nemá podieľať.“ S pltníctvom ako zamestnaním sa Slovensko lúčilo začiatkom 20. storočia. Našich dejín bolo teda súčasťou viac ako 900 rokov.
Plte sa plavili dolu Váhom, Hronom celý rok, na ďalších riekach – na Orave, Turci, Kysuci, Poprade, Dunajci, Hornáde, Tise… – po jarných a jesenných dažďoch: Dopravovalo sa predovšetkým drevo a výrobky z neho, ale aj iný stavebný materiál, železo a výrobky z neho, plátno, bryndzu, oštiepky, soľ…
Na výstavbu Budapešti v 18. storočí sa so stavebným materiálom ročne plavilo zo Slovenska stovky pltí. V druhej polovici 19. storočia, na vrchole svojho rozmachu, spltilo sa po Hrone približne 3 000 pltí ročne. Keď sa teda pltníci vracali domov z Komárna, Ostrihomu, Srbska, Bulharska, mali rozhodne na čo spomínať.
Pltníci, ktorí boli chlapi duchom dobrodruhovia, sa však báli vody. Pád do nej mohol znamenať smrť. Podľa niektorých údajov až 99% z pltníkov nevedelo plávať. Aj v tomto sa pltníci podobali námorníkov – ani mnoho z nich plávať nevedelo.
