videní: 2.0K
Jedným z najmocnejších, ba možno aj najmocnejším mužom v Československu, bol Rudolf Slánsky. Žil v rokoch 1901 až 1952 a verne sa pridržiaval moskovskej línie. Pozrime sa na Slánskeho trochu bližšie.
Rudolf Slánsky – muž číslo jeden v Komunistickej strane Československa, niekedy v septembri 1948, na zasadnutí predsedníctva povedal: „Teraz bude prijatý vo vláde zákon na ochranu republiky. To je dobre, ale myslím si, že to nestačí, a odporúčam, aby sme prijali zákon o pracovných táboroch.“ Následne dodal: „Bude to mať veľmi dobrý vplyv medzi robotníctvom.“ Inými slovami navrhoval zákon o koncentrákoch. Po hrôzach druhej svetovej vojny. Koncentráky, v ktorých behom druhej svetovej vojny zomreli milióny ľudí. Koncentráky, v ktorých ľudia trpeli na azda sto rôznych spôsobov – od hladu, na choroby, od bitky, týrania, mučenia, v plynových komorách…
Uplynuli sotva tri roky od skončenia a odhalenia všetkých týchto hrôz. A sotva pol roka od uchopenia moci komunistami v Československu. A to vraj žiadne represálie nemali byť a nebudú. Tie sa však rozpútali takmer ihneď po víťaznom februári. Už v marci Štátna tajná bezpečnosť pozatvárala stovky občanov. Nestačilo. Zdá sa. Chceli naspäť koncentráky… Koncentráky, ktoré bez pochyby patria k najväčším hanbám dejín ľudstva. A pri tom všetkom ešte očakávali, že im budú robotníci tlieskať?
Represívne orgány komunistov fungovali rýchlo a účinne. Za päť rokov, do Stalinovej a Gottwaldovej smrti, vyniesli v Československu 230 rozsudkov smrti, 100 000 ľudí odsúdili na dlhoročné tresty, 80 000 deportovali na nútené práce, a dalo by sa pokračovať.
Koncentráky v Československu fungovali celé roky. Do plynu v nich síce neposielali, ale inak v nich boli prítomné všetky tortúry – otrocká a životunebezpečná práca v uránových baniach a inde, hlad, bitky, týranie či neľudské podmienky. Po prepustení čakal občana život plný bezprávia.
Násilie sa často vráti svojmu pôvodcovi. Slánsky síce koncentráku unikol, avšak šibenici sa nevyhol.
