videní: 2.7K
Deň, keď Nemecko vyhlásilo vojnu Rusku, úplne obrátil na ruby život mladého muža menom Adolf Hitler. Stalo sa tak 1. augusta 1914.
Do momentu začatia vojny medzi Nemeckom a Ruskom bol Adolf Hitler iba viedenským skrachovancom, ktorý sa bezcieľne potácal životom. Hans B. Gisevius, ktorý napísal dvojzväzkový životopis o Hitlerovi, píše: „…maľuje akvarely, brnká na klavíri, číta, potĺka sa po meste, civie do prázdna a pritom troví matkine úspory.“
Vyhlásenie vojny bolo pre neho veľkým dňom, očistnou búrkou. On, ktorý sa dovtedy akokoľvek snažil vyhnúť prezenčnej službe, a preto pred ňou ušiel z Rakúska do Nemecka, dobrovoľne sa prihlásil k silám nemeckej brannej moci.
Po návrate z vojny sa vrátil plný nenávisti. Nenávisti proti celému svetu, ktorý si dovolil ponížiť Nemecko. Nadával na Židov, na marxistov, na socialistov, na všetkých, ktorých on sám pokladal za nepriateľov Nemecka. Ako zapálený rečník vykrikoval: „My neodpúšťame, my chceme pomstu…“ Alebo tiež „…nemeckú biedu musí prelomiť nemecké železo, ten čas musí prísť!“
A čas pomsty prišiel. Hitler obsadzoval územie za územím, štát za štátom a nik sa mu nepostavil. Gisevius píše, že snáď nebolo porady, kde by nespomínal vojnu. Túžil po nej aj pred rokovaniami v Mníchove o likvidovaní Československa a mrzelo ho, že západní spojenci zaradili spiatočku. Vojny sa však napokon aj tak dočkal. A to v čase, keď Nemecko spolu so Sovietskym zväzom, prepadlo Poľsko. Svoj hlad po ničení nedokázal zasýtiť. Nariadil masívne bombardovanie Varšavy a sám nasadol na lietadlo, aby si z vrchu pozrel skazu, ktorú napáchal.
V besnení pokračoval aj naďalej. Na jeho rozkaz tri dni bombardovali Belehrad a premenili ho na ruiny, Moskvu chcel zrovnať so zemou, Leningrad vyhladovať, Londýn zbombardovať, Varšavu kompletne vypáliť. Desaťtisíce sovietskych dedín ľahlo popolom.
Najprv ničil cudzie krajiny, potom svoju. Začiatkom roka 1945 mu Albert Speer, minister priemyslu, predložil fotografie zúbožených nemeckých občanov na úteku. Chcel zaútočiť na Hitlerove city. Vysvetľoval mu, že na ústupe nevidí zmysel všetko ničiť – továrne, mosty, železničné trate na vlastnom území. Hitler však oponoval tým, že radšej všetko zničíme sami.
