videní: 2.5K
Buržoázia nenávidela revolučné myšlienky marxizmu – leninizmu. V roku 1920 Winston Churchill, štátnik, politik, tribún buržoázie, vyriekol slová plné nenávisti o tom, že komunizmus je ako mor ohrozujúci život viac ako čierna smrť alebo škvrnitý týfus. No komunizmus striedavo nenávidel aj ostatný svet. Ideológia komunizmu bola príťažlivá. Výkon moci často odstrašujúci. Presne preto Sovietsky zväz striedavo vzbudzoval sympatie i nenávisť v očiach verejnosti.
Keď sa Sovietsky zväz po občianskej vojne rozbehol na plný plyn – tj. Budovanie socializmu, svetový proletariát mu poskytol nevídanú pomoc. Vezmime si len také Československo. Z Československa odišlo v štyroch transportoch do sovietskej krajiny 1078 ľudí, a to sústružníkov, zámočníkov, stolárov, kolárov, murárov, tesárov či garbiarov. Činili sa. Už v roku 1925 československé Interhelpo vyhlásili oficiálne za najlepšie družstvo v Sovietskoom zväze. Úspech žali aj naďalej. Presnejšie do roku 1943. Vtedy ich popravili ako nepriateľov Sovietskeho zväzu.
Napriek podpore proletariátu, v iných krajinách sveta, komunizmus nezažíval až takú veľkú popularitu. John Lukacs v knihe Jún 1941 o roku 1919 napísal: „Antikomunizmus bol nesmierne obľúbený nielen v Bavorsku, ale všade na svete“. Lukacs uvádza, že už vtedy to pochopil aj Hitler. Rozhodol sa to dokonca využiť. Lenže svet sa ocital v kríze a Sovietsky zväz prekvital, ako nám to dosvedčujú napríklad reportáže Júliusa Fučíka v knihe Krajina, kde zajtra znamená už včera.
Dobrú povesť Sovietskeho zväzu dehonestovala vlna čistiek, ktoré sa v rokoch 1937 až 1938 prehnali celou krajinou. Pohromou bol podpis Paktu o neútočení medzi Sovietskym zväzom a Nemeckom v auguste 1939. Vtedy popularita „mimo vlastného prostredia“ začala klesať. Až do roku 1945 sa ani jedna krajina – okrem Mongolska – nerozhodla prijať komunizmus.
Reputácia Sovietskeho zväzu bola čiastočne napravená, keď porazilo hitlerovské Nemecko. Opäť však upadala v dôsledku vojenského zásahu v NDR, Maďarsku či v Československu. Kremeľskí pohlavári vedeli, že stratili dôveru. Keď Brežneva odhovárali od invázie do Československa, lebo tým stratia nádej na revolúcie v západnej Európe, povedal, že takej nádeje už aj tak niet.
