videní: 5.1K
Volá sa Samuel Andrejčík, má 22 rokov a vo svete športu má za sebou toľko úspechov, že mu môže závidieť nejeden športovec. No napriek tomu jeho úspechom média príliš nevenujú pozornosť. Rozhodli sme sa preto priblížiť našim čitateľom zákulisie paralympijských športov.
Samuel Andrejčík, rodák zo Sniny (ktorá sa pýši titulom najvýchodnejšie mesto Slovenska, teda tá časť krajiny, kde údajne už naozaj nič nie je), sa paralympijskému športu boccia aktívne venuje už od roku 2010. Len o dva roky neskôr bol zaradený do užšieho výberu slovenského národného tímu a v roku 2013 absolvoval svoj prvý medzinárodný pretek, majstrovstvá Európy v portugalskom meste Guimarães, ktorý s prehľadom vyhral. Okrem toho má na svedomí zlatú a striebornú medailu z paralympiády v brazílskom Riu a aktuálne aj titul majstra sveta pre rok 2018. V exkluzívnom rozhovore nám prezradil, ako sa hrá boccia, ako prebiehajú tréningy, ale podelil sa s nami aj o vtipné historky. “Život mi nič nevzal, len mi pridal 4 kolesá,” hovorí Samuel s úsmevom a dodáva, že “nepriazeň osudu uňho nehrá žiadnu rolu”. 🙂
Ahoj Samuel! Na úvod nám, prosím ťa, vysvetli, ako sa hrá boccia a ako si sa k nej dostal. Bolo tvojím snom stať sa športovcom, alebo si na to narazil „náhodou“? Bola to „láska na prvý pohľad“, alebo ste k sebe našli cestu až časom?
Boccia je paralympijský šport a je to hra taktiky a presnosti. Pravidlami sa podobá hre petang. Dvaja súperi hrajú proti sebe a snažia sa umiestniť svoje lopty čo najbližšie k cieľovej lopte zvanej jack. Lopty sú kožené, hrá sa na kurte s rozmermi 12,5 x 6 metrov a hrá sa v interiéri. Boccia poskytuje možnosť súťažiť aj ľuďom s najťažšími stupňami postihnutia na elitnej úrovni svetových podujatí. Hrá sa v 5 kategóriách podľa stupňa postihu.
K športu som sa nedostal náhodou, ale že sa budem venovať bocci, to som nevedel. Odmalička som mal pohyb a šport rád, či už som skúšal stolný tenis alebo plávanie, vždy som mal k športu blízko. V roku 2010 som sa zúčastnil športového kempu pre hendikepovanú mládež na Remate, blízko Handlovej. Tam som mal možnosť vyskúšať všetky letné športy a na konci kempu sme dostali akési vyhodnotenie alebo usmernenie, na ktoré športy by sme sa hodili. Vtedy ma boccia oslovila, a tak sa začala písať táto kapitola môjho života.
Ako často trénuješ a ako taký tréning prebieha?
Momentálne mám k dispozícii telocvičňu na 5 hodín týždenne. Za poskytnutie telocvične by som sa rád poďakoval Technickej univerzite v Košiciach. Je pre mňa obrovskou výhodou, že môžem trénovať priamo v areáli školy a nemusím sa premiestňovať na tréningy v rámci mesta. Ďalšie 3 hodiny týždenne mám kondičný tréning s trénerom v posilňovni. Pokiaľ to čas dovolí, cvičím aj sám, ale nemám to časovo ohraničené.
Každý tréning prebieha warm upom, alebo teda zahriatím, kde sa rozcvičím. Najprv bez lôpt, následne sa rozhádžem s loptami. Zvyšok tréningu mám rozdelený na fázu, v ktorej riešim jednotlivé situácie podľa tréningového plánu a na fázu, v ktorej hrám zápasy.
Čo ťa pri tréningoch a zápasoch najviac motivuje? Máš nejaké športové (alebo aj nešportové) vzory?
Samozrejme, najväčšia motivácia je túžba po víťazstve, ale nie vždy sa dá vyhrať. Veľakrát sa odohrajú ťažké vyrovnané zápasy, prípadne rozhodne šťastie a vtedy ma uspokojí aj kvalitná hra. Čo sa dá v takom prípade robiť? No ostáva len pogratulovať súperovi a popriať mu veľa šťastia do ďalších zápasov. Preto je dôležité, aby som mal pravidelné a kvalitné tréningy, aby som sa prehrám mohol vyvarovať v čo najväčšom rozsahu. 🙂
Keď som začínal, mojim vzorom boli moji terajší medzinárodní súperi. Hráči, ktorí mali odohrané omnoho viac ako som mal ja. Hráči, ktorí vyhrali veľké podujatia, tých som sledoval a od nich som sa učil z internetu. Dnes je pre mňa vzorom každý, kto robí všetko preto, aby uspel vo svojom obore.
Autor: Jorge González Marqués
Je finančne náročné stať sa športovcom s telesným postihnutím?
Určite je prvotná investícia veľká a je to „skok do neznáma“, nakoľko v ten moment naozaj človek nevie, či sa v ťažkej konkurencii presadí. Ja môžem za všetku podporu ďakovať rodičom a ľuďom, ktorí ma formou 2 % z daní podporovali, nakoľko nebyť ich, len veľmi ťažko by som teraz bol tam, kde som.
Myslím, že nech sa bavíme o akomkoľvek športe, či už o športe zdravých alebo hendikepovaných, vždy je počiatočná investícia nutná. Veď to môžeme počuť z médií, kde o tom hovoria aj profesionálni športovci.
Aby športovec získal podporu od štátu, musí sa umiestniť na popredných miestach medzinárodných turnajov. A neberú sa do úvahy všetky medzinárodné turnaje, len majstrovstvá Európy, majstrovstvá sveta a paralympijské hry. Nie je to teda tak, ako si mnohí neznalí problematiky myslia, že stačí, aby zväz nominoval športovca do reprezentácie na základe výsledkov na národných súťažiach a automaticky tým získava podporu od štátu. Je však pravda, že dnes sa už pracuje na projektoch, ako napr. Centrum talentovanej mládeže, ktoré sú schopné podporiť začínajúcich športovcov na základe istých kritérií.
Čo považuješ za svoj najväčší úspech?
Za svoj najväčší športový úspech samozrejme považujem zisk zlatej a striebornej medaily na mojich prvých Letných paralympijských hrách v Rio de Janeiro 2016. Nemenej cenný je však aj titul majstra sveta z roku 2018 či zisk dvoch titulov majstra Európy z rokov 2013 a 2015.
Aktuálne sa v kategórii páry BC4 nachádzame na prvom mieste svetového rebríčka BISFed a veľmi radi by sme si toto miesto udržali pokiaľ možno čo najdlhšie.
Autor: Roman Benický
Zmenil tvoj najväčší športový úspech tvoj život, alebo to ľudia neregistrujú?
Určite to istá skupina ľudí registruje, samozrejme, nie je to žiadna celoslovenská mánia, ako by sa to dalo nazvať pri iných športoch alebo športovcoch, ale aj mne sa už párkrát stálo, že ma spoznali úplne cudzí ľudia, ktorí sledovali LPH Rio 2016, čo bola pre mňa osobne veľmi milá skúsenosť. Myslím však, že o žiadnej radikálnej zmene môjho života sa tu hovoriť nedá. Snažím sa byť ten istý Samuel, ako som bol aj pred paralympiádou a ďalej podávať čo najlepšie výsledky a reprezentovať krajinu v tom najlepšom možnom svetle.
Niektorí ľudia sa na paralympiádu a všeobecne na športové aktivity ľudí s telesným postihnutým pozerajú cez prsty. Aké sú tvoje skúsenosti s takýmito názormi? Musel si už niekoho takého konfrontovať?
O žiadnej priamej konfrontácii neviem, alebo si na ňu nespomínam, avšak samozrejme registrujem aj takéto názory. Vo všeobecnosti zastávam názor, že na svoj názor má každý právo. Avšak pokiaľ si dotyčný alebo dotyčná myslí, že šport a hendikep nejdú dohromady, veľmi rád ho / ju pozvem na tréningy a takéto tvrdenie vyvrátim. Podobne, ako pri športe zdravých, aj my musíme na sebe tvrdo pracovať a každú absenciu tréningu je cítiť na konečnom podanom výkone. Ako som už vyššie spomínal, máme silové tréningy, kondičné tréningy i tréningy na presnosť, takže nemôžem súhlasiť s tvrdením, že by boli hendikepovaní športovci o niečo horší ako ich zdraví kolegovia.
Také niečo treba zažiť, ja som mal možnosť vidieť počas paralympiády stovky elitných športovcov, ktorí tam boli s jediným cieľom – zvíťaziť. Všetko sú to ľudia, ktorí obetovali veľa, aby sa stali úspešnými v tom, čo ich baví a napĺňa.
Autor: Roman Benický
Teraz trochu na vtipnejšiu stránku. Stávajú sa pri tréningoch, respektíve zápasoch alebo aj pri cestovaní aj zábavné príhody? Podeľ sa s nami o tú najzábavnejšiu.
Musím povedať, že sa stávajú pravidelne a niektoré z nich naozaj stoja za to. S odstupom času hodnotím za najvtipnejšiu, keď šofér autobusu zastavil v poli s kukuricou a s bledou tvárou nám oznámil, že sme sa stratili. Bolo to v čase, keď cestu na letisko Schwechat rekonštruovali a obchádzky viedli naozaj rôznymi cestami. Zastavili sme na mieste bez signálu, nemohla nás nájsť ani GPS. Nakoniec sme sa orientovali podľa lietadiel, ktoré pristávali, a včas sme na letisko došli. V ten moment nám síce veľmi do smiechu nebolo, avšak teraz na to s úsmevom spomíname.
Čo je tvojím najväčším celoživotným snom? A aké máš plány do budúcnosti?
Jeden zo snov som si už splnil – zvíťaziť na paralympiáde. Samozrejme, teraz sme v príprave na tú ďalšiu v Tokiu 2020, takže všetka pozornosť už je jednoznačne nasmerovaná. Rok 2019 je posledným rokom, v ktorom si môžeme definitívne upevniť pozíciu a nominovať sa na paralympiádu. Čakajú nás 4 medzinárodné preteky, ktoré sa uskutočnia v Chorvátsku, Kanade, Portugalsku a Španielsku. Práve vo Španielsku budú najdôležitejšie preteky roku 2019 – majstrovstvá Európy, ktoré sú špeciálne tým, že ich víťaz získa priamu vstupenku na Tokio 2020.
Čo sa týka nešportových plánov, momentálne je pre mňa cieľom pokračovať vo vysokoškolskom štúdiu, takisto by som veľmi rád skúsil prácu v odbore, ktorý študujem. Bude to pre mňa nová výzva, nová skúsenosť a tie mám ja rád. Veľmi sa teším na túto kapitolu v mojom živote.
Takisto spolu s kolegami pracujem na „projekte“, ktorý je smerovaný na propagáciu boccie na Slovensku cez sociálne siete. Snažíme sa dostať viac do povedomia ľudí, získať nových hráčov a takisto rozhodcov. Možno aj vďaka tomuto článku boccia niekoho nadchne, v takom prípade nás môže potenciálny športovec / rozhodca kontaktovať na facebookovej stránke Boccia Slovakia.
Autor: Roman Benický
Čomu sa okrem športu venuješ vo voľnom čase?
Ak práve netrénujem alebo neštudujem, tak si rád prečítam knihu, stretnem sa s priateľmi alebo pozriem dobrý film. Myslím, že nič neobyčajné…
A na záver: Čo môže spraviť obyčajný človek, ak chce podporiť teba alebo paralympionikov vo všeobecnosti?
Budeme veľmi radi, keď uvidíme nové tváre v hľadisku, prísť nás podporiť, užiť si krásne zápasy. Na Slovensku sa organizuje mimo iných turnajov už piaty ročník priateľského medzinárodného turnaja Boccia Tatra Cup, kde pravidelne chodia naši medzinárodní súperi. Kvalitou sa najviac podobá oficiálnym medzinárodným pretekom.
Ako som už vyššie spomenul, veľmi radi privítame na našich rozhodcovských kurzoch nových rozhodcov, ktorí majú neskôr možnosť absolvovať aj medzinárodné skúšky a zúčastňovať sa turnajov v zahraničí.
Samuelovi prajeme za celú redakciu mnoho úspechov a tešíme sa na ďalšie medaily do zbierky!
Zdroj: topdesat
