videní: 6.0K
Na Slovensku sa stalo niečo, čo odsudzuje celý svet. Píše sa o tom už pár dní. Všade. V bulvári aj serióznych médiách. Dokonca aj v tých alternatívnych. V printe, na nete, v televízii… Všade na teba vyskakujú titulky oznamujúce hrozný čin. Čin, ktorý v novodobých dejinách Slovenska nemá obdoby. Investigatívny novinár Ján Kuciak a jeho snúbenica Martina Kušnírová boli zavraždení.
Fakty
Dnes, po niekoľkých dňoch už vyplávalo na povrch niekoľko šokujúcich faktov. V nedeľu našli vo Veľkej Mači v rodinnom dome dve mŕtve telá. Krutá realita zasiahla našu krajinu v pondelok ráno. Neopísateľný hnev burcuje novinárov po celom svete. A nie len ich. Aj ľudí, ktorí si uvedomujú, čo to znamená. Pre nás, pre náš štát. Demokratický so slobodou slova a prejavu. Kvôli ktorej vyhasli dva mladé životy. Násilne a kruto. Policajný prezident, premiér, ministri, všetci zvolávajú tlačovky, každý má potrebu sa vyjadriť. Akosi neskoro.
S prvou teóriou prichádza Tom Nicholson, uznávaný investigatívec, ktorý s Kuciakom spolupracoval. Začína sa skloňovať meno talianskej mafie a to vo všetkých pádoch. Po zverejnení poslednej reportáže nebohého novinára vychádzajú na povrch prinajmenšom podozrivé väzby medzi talianskými prisťahovalcami, slovenskou politickou scénou a talianskou mafiou.
Polícia vraj pracuje s viacerými verziami. S viacerými verziami pracujú aj novinári, ktorí si, dúfam, pokoj nedajú. Ale dostali aspoň policajnú ochranu, lebo v demokratickom štáte so slobodou slova im predsa nič nehrozí. Vypočúvajú kadekoho. Všade samé pochody a sviečky. Ale nech… Nech vidia tí, ktorým tečie do topánok, že nám to nie je jedno. Bližšie informácie si už nájdeš kdekoľvek.
Učil ma
Ján Kuciak vyučoval na katedre žurnalistiky. Učil ma. Stretávali sme ho denne na chodbách. Rozprávali sme sa s ním. Radil nám. Zapálene hovoril o práci novinára. Tej ozajstnej. Tej, pre ktorú každý novinár študuje, no potom je jednoduchšie robiť niečo jednoduchšie. On to nevzdal a svoju ideu dotiahol až… až do konca. Venoval sa tomu, čoho sa mnohí báli. Bohužiaľ, oprávnene. Nikdy nepôsobil dôležito. Ale zrejme bol dôležitý. Obyčajní ľudia málokedy končia s guľkou v tele. Ak nerátame jeho snúbenicu, ktorá sa pravdepodobne nesprávne zamilovala.
Hnev sa mieša so smútkom. Osobná skúsenosť s týmto výnimočným človekom prináša do života akúsi pachuť trpkosti. Nedávno odpovedal na otázku študentského časopisu, pôsobiaceho na katedre. Pýtali sa ho, či sa nebojí. Zasmial sa : “Nemyslím si, že by moja práca bola nebezpečná v tomto význame. Maximálne sa nám niekto vyhráža súdom, podá trestné oznámenie. Podľa mňa sú v nebezpečnejšej pozícii zdroje.” (Celý rozhovor TU)
Nebál sa, lebo veril, že takéto časy už pominuli. Slovensko sa však zjavne zaseklo niekde v časoch minulých. Je to hanba. A keď Američania doteraz nevedeli, kde leží Slovenská republika, už to vedia. Tam, kde vraždia novinárov za pravdu. Ale vražda pravdu nesmie zastaviť. Tak nech je to práve naopak. Nech smrť mladých ľudí nebola márna.
V roku 2012 uverejnil Ján Kuciak na webe jednu báseň, z ktorej, v súvislosti s aktuálnymi skutočnosťami, behá mráz po chrbte. Nech je preukázaním úcty pre tieto dva zbytočne zmárnené životy. Nech je spomienkou na nich. Zbohom…
—Odchodová—
Už pôjdem…
Hánkami prstov šedej duše
vyratúvam cestu.
Vráskavý rušeň
a kupé prázdne
melanchóliou
kreslí nociam po oknách.
Už pôjdem,
jedno kam.
Spod ponuky prezerám
prasknutú misu
v sekretári snáh.
Zhýčkané vence povädli
a z farieb
zostala len jedna.
Už pôjdem
a ciest je pri tom mnoho;
S pozdravom. Zbohom.
V zblúdení ľúbených
sa zabudnutí vrátia.
Povrchnosť? Strata?
Už pôjdem…
Autor: Ján Kuciak
Zdroje: Basnicky.sk / Obcasnecas.ukf.sk / TOP 10 / Facebook
